Úvod / Nyitóoldal
   
 
Telek Lajos  2015-12-28   1,066

O svojej ceste okolo sveta mali prednášku aj s premietaním v Komárne a v Strekove, my sme sa s nimi porozprávali v Strekove.
Zita Zárugová je vyučená pedagogička a Arpád Harkányi je informatik, zosobášili sa 4 júna, roku 2011. Týždeň po svadbe sa vydali na cestu s bicyklom na ležato, odvtedy prešli 46 krajín, približne 40 tisíc kilometrov cesty, bicykel sa im stal akoby druhým domovom. Zoznámili sa na jednom cyklistickom výlete, potom prišli pytačky a nakoniec svadba. Aj k notárovi prišli na bicykli. Obidvaja sú veľkí cestovatelia, z toho sa zrodila aj myšlienka svadobnej cesty na bicykli. K tomu samozrejme bolo potrebné aj to, aby našetrili sumu, ktorá zodpovedá cene auta strednej kategórie. Niekoľkomesačné plánovanie prešlo veľmi rýchlo, najmä zháňaním základných potrieb, ale aj vybavovaním víz a rôznych očkovaní od lekára. Ale nie ja som ten čo by vám mal porozprávať ich príbeh, prečítajte si radšej našu reportáž.  


- Ak dobre viem, ani Vaše zoznámenie nebolo každodenné a ani Vaše randenie... z čoho sa napokon stala svadba.
- Stretli sme sa na jednej fašiangovej oslave, Zita bola preoblečená ako hippi kočka, Árpád zase ako pretekár "Tour De France". Na štvrtom rande sme boli na výlete, na šiestom sme bicyklovali asi 100 km v horách Vértes, na trinástom randení sme prešli bicyklom cez niekoľko európských štátov, nakoniec po sto aj niekoľko randení sme sa dostali k pytačkám, a po dvesto aj niekoľko randení sme sa dostali aj ku svadbe. Tieto naše randenia sme viedli v takzvanom "denníku o randení", tento denník aj dodnes máme odložený niekde doma. Posledné rande sa takpovediac natiahlo na dosť dlhú dobu, dodnes trvá už 2 roky, 7 mesiacov a 13 dní sme stále spolu, toto už ani nemôžeme nazývať randením, lebo sme manželia.

- Keď ste sa tak rozhodli, že sa zosobášite, už ste mali naplánované dopredu, že pôjdete na svadobnú cestu s bicyklom?
- Áno, keď sa náš vzťah stal čím viac vážnejším, prišiel nápad veľkého cestovania, približne v tom istom čase, keď boli pytačky. To, že nech ideme bicyklom, bol nápad Árpáda a to, že to máme spojiť so svadobnou cestou zas Zitin nápad. Nakoľko už bolo isté, že sa zosobášime, bolo už rozhodnuté, že naša cesta okolo zeme bicyklom bude aj naša svadobná cesta.

- Myslím si, že ste ohlásili svojim kamarátom, známym, rodine aj príbuzným, čo plánujete, ale aj to, že ako svadobný dar, by mohli podporiť Váš plán.
- Ale áno, ako svadobný dar sme nechceli pračku ani príbor, ale napriek tomu sme dostali okrem tradičného tanca nevesty od nášho dobrého kamaráta aj digitálny fotoaparát, ktorý dodnes používame.

- Mali ste približne naplánované kade bude viesť Vaša cesta? Myslím si, že v niektorých štátoch bolo treba získať povolenia, alebo víza.
- Samozrejme pol roka pred odchodom sme už mali veľmi konkrétne plány až do cesty po strednej Ázii. Tento región je veľmi ťažký, v tom zmysle, ako získať víza. Kvôli tomu sme museli dôkladne preštudovať možnosti, museli sme zháňať tzv. pozvánky, víza sme museli vybavovať na veľvyslanectvách vo Viedni a v Budapešti. Museli sme navštíviť aj očkovacie strediská, aby sme samozrejme dostali všetky potrebné očkovania do začatia našej cesty. A popritom všetkom sme museli vybavovať cirkevnú aj civilnú svadbu a veľkú svadobnú oslavu. Boli to ťažké dni, ale aj veľmi pekné a zostali aj v našich spomienkach. Nakoniec svadba dopadla dobre (pri civilnej svadbe celý svadobný sprievod prešiel na bicykloch cez Budapešť). Všetky potrebné víza a očkovania sme dostali. Pravdupovediac to, že toto všetko sa podarilo, môžeme nazvať aj prvým zázrakom našej cesty.

- Nie je to ľahké, čo ste urobili, kým ste boli na svadobnej ceste, dovtedy ani jeden z Vás nemohol pracovať, a takto ste mali denne veľa finančných výdavkov. Mohli by sme vedieť, z koľkých peňazí ste museli denno-denne vyžiť?
- Nie je to pravda, že nepracujeme, zaoberáme sa žurnalistikou už vyše pol roka, publikovali sme viac ako 30 článkov o cestovaní na portáli Origo, v roku 2013. V každom čísle magazínu Over - o životnom štýle, sme publikovali rozsiahle články o našich zážitkoch. Okrem toho sme vytvorili dva, podľa ohlasu veľmi úspešné, nástenné kalendáre, na roky 2013 a 2014 a tu sme publikovali naše najkrajšie fotografie. Každý mesiac zobrazuje jeden štát alebo región. Takže sme síce pracovali, ale zase by sme to celkom nemohli nazývať prácou, lebo sme to robili s radosťou. Peniaze, čo sme zobrali z domova sme za obdobie 2 aj pol roka tým, že sme prešli viac ako 28 štátov minuli, ale vďaka týmto spomínaným činnostiam aj teraz máme malú rezervu. Denne míňame priemerne 5.000,- forintov, to zahŕňa v sebe aj lístky na lietadlá medzi kontinentmi, prípadné nemocničné poplatky (boli sme chorí na Dengue horúčku, mali sme prašivinu, Árpi mal aj kamienky v Nepáli, zubné problémy ...), náhradné súčiastky na bicykle, nocľah, denná strava, doslova už v tom je všetko, toto je náš celý život v priebehu 2 a pol roka.
Bohužiaľ (alebo možno aj našťastie, kto vie čo nás čaká do budúcna), naše úspory sa míňajú a kvôli tomu vysnívanú cesta cez latinskú Ameriku už len vtedy môžeme uskutočniť, keď sa nám podarí nájsť nového sponzora, alebo sa nám podarí nájsť si nejakú prácu. Najlepšie by bolo, keby Árpi dostal takú možnosť, aby sa mohol zamestnať niekde v IT sektore, na 6-9 mesačný projekt a niekde v tej časti sveta, čo by mohla prísť teraz do úvahy (Nový Zéland, Austrália, Severná Amerika).

- Tak sa mi zdá, že bicyklomaniaci sa snažia navzájom udržiavať kontakty. Náš spoločný známy, Tamás Kovács, v jednej svojej reportáži spomínal, že sny sú práve preto, aby sme ich naplnili a treba snívať vo veľkom! Vy spolu ste mali obrovský sen. Čo môžete odporúčať tým, ktorí doma sedia a nemajú odvahu splniť si svoje sny?
- Odkazujeme im, aby mali odvahu pustiť sa do toho, nech sú odvážni a nech urobia ten prvý, najťažší krok cez svoj prah! Oplatí sa byť odvážnym, lebo žijeme len raz, náš čas nie je nekonečný a svoj čas sa oplatí dobre využiť. Neskoršie môžeme oľutovať všetky tie skutky, čo sme dávnejšie nemali odvahu urobiť kvôli tomu, že sme sa báli neúspechu alebo sme sa báli vkročiť do neznáma. A čo by sa stalo, keby sa niečo nepodarilo? Aspoň by sem mohli povedať, že sme to skúsili a dostali sme lekciu od života. Zmena vždy prináša so sebou dobré veci, samozrejme aj my sa musíme usilovať, aby sme to zbadali. Už často krát sa nám na tejto ceste stalo, že niečo čo sa na začiatku vyzeralo ako zlé alebo tragické, sa neskoršie premenilo na niečo fantastické. Človek je vtedy najšťastnejší, keď kráča svojou vlastnou cestou aj vtedy, keď sa táto cesta niekedy vidí ako maličká, skoro neviditeľná cestička, obklopená nekonečnými ťažkosťami. Aj keď je to tak, aj v tom prípade je lepšie ísť touto cestou, lebo to je naša cesta, čo sme si my vybrali pre seba.

- Čo by ste chceli touto veľkou cestou dokázať sebe?
- To základné "dokážeme to urobiť" pocit, už to skončilo, už vieme, že sa to dá urobiť a to sme pocítili nielen na vlastnej koži, ale aj cez príklady viacerých, nám podobných cestovateľov. Keby sme teraz mali nájsť pre seba nejaký dôkaz, tak by sme chceli dokázať sebe to, že sme schopní nájsť si prácu aj ďaleko od nášho domova, vo vzdialenom štáte. Aj to by bolo dobré dokázať, že budeme schopní sa naučiť plynule po španielsky v latinskej Amerike a naďalej si budeme užívať slobodu a rôznofarebnosť tejto cesty. K tomuto bude dobré aj to, keď sa trošku zastavíme, bude dobré trošičku byť na jednom mieste, pracovať, aby sme znovu mali chuť na nekonečnú slobodu, čo je pocit, ktorý nám dáva cestovanie a čo v dnešnej dobe už považujeme za samozrejmé.

- Koľko štátov, toľko ľudí, toľko príbehov. S tím sa stretnete každý deň. Akí sú ľudia v iných štátoch sveta? Ako sa k Vám chovajú?
- Dá sa povedať aj to, že odhliadnuc od náboženstva, od etnického príslušenstva, od národnosti a od finančnej situácie, ľudia sú veľmi milí, priateľskí a sú ochotní nám pomáhať. Máme nespočítateľné a báječné spomienky a získali sme množstvo priateľov všade v šírom svete. Dúfame, že ich raz znovu uvidíme, keď už nikde inde, tak aspoň v našom domove, v Maďarsku, keď sa raz vrátime. Samozrejme máme aj negatívne skúsenosti, ale tieto môžeme zrátať na jednej ruke a došlo k nim len kvôli veľkým kultúrnym rozdielom a nie preto, že by sme sa stretli so zlými ľuďmi. Je poľutovaniahodné, že dospievajúcim ľudom, ktorí vyrastali pred televíznou kamerou je obraz okolitého sveta veľmi pesimistický, lebo náš mozog, ale aj vplyv rôznych médií dokáže prehnať a zdeformovať aj maličké negatívne veci.

- Koľko kilometrov zdoláte denne, aby ste mohli zohnať pre seba ubytovanie?
- Denné kilometre závisia aj od terénu, od cesty, od vetra a počasia, ale dá sa povedať, že priemerne denne zdoláme medzi 50 až 80 kilometrov, keď už je také počasie, že sa dá bicyklovať. Najdlhší deň sme mali v Turkmenistane - 137 km v púšti, od rána do zotmenia, lebo sme museli ísť kvôli tomu, že sme mali posledný deň z päťdňového tranzitného víza, samozrejme podľa Murphyho zákona, celú cestu v protivetre. Najkratšia cesta, čo sme naozaj bicyklovali (a nielen sme odskočili do obchodu) bolo 24 km v Nepáli. Vtedy sa nám stalo, že asfaltová cesta sa skončila, museli sme tlačiť bicykle do kopca a do doliny cez úzke vedľajšie cesty od rána, do večera. Ako vzdialenosť, to bol najkratší deň, ale ako cesta s mnohými zážitkami ale aj s únavou, bola veľmi veľká! V Ázii sme boli ubytovaní v najlacnejších hoteloch (niekedy len 1-2 dolárové), ale používame aj služby Couchsurfing a Warmshowers, často sme dostali aj spontánne pozvanie od miestnych, keď sme nemali inú možnosť, neboli sme hanbliví a dali sme sa pozvať aj do budhistického chrámu, alebo na tamojšiu políciu. Samozrejme, že máme aj stan, ktorý vracajúc sa do západného sveta, používame znovu častejšie.

- V priebehu Vašej cesty ste našli kamarátov, nových známych, s ktorými ste asi naďalej v kontakte, spoznali ste ich život, kultúru, zvyky, jedlá, mentalitu. Z týchto príbehov, ktoré sú pre Vás tie najmilšie?
- Veľmi dobre sme sa cítili v Severnom Pakistane, u báječných Hunzov, ale aj v Indii sme sa zoznámili s jedným veľmi milým priateľom, volá sa Chandan, ktorého životný príbeh v porovnaní s filmom Slumdog Millionaire je akoby nič, nedá sa porovnať. Podľa nášho srdca by sme s každým boli v kontakte a to je vlastne dnes už vďaka internetu aj možné. Lenže ani celý ľudský by bol málo, aby sme s každým boli v kontakte alebo denne, alebo týždenne. Toto si často nemôžeme dovoliť ani so svojou rodinou a domácimi kamarátmi. Veľa ľudí je blízkych nášmu srdcu, na koho často myslíme a komu už dávno by sme chceli napísať aspoň e-mailovú správu.

- V priebehu Vašej cesty ste sa nikdy nedostali do životu nebezpečných situácií?
- Nie. V Tadžikistáne, na vysočine Pamír, počas jednej snehovej fujavice sme sa veľmi zľakli, že "hajaj, to už je asi vážne", ale ani to nebolo naozajstné ohrozenie života. Niekoľko kilometrov od nás bol jeden dom to sme vedeli, ale keď sme ani pred seba nevideli a krok po kroku sme museli chodiť v silnom protivetre, vtedy nám nebolo do smiechu.

- Ako Vám pomáhajú rôzne médiá pri vašich plánoch?
- Skoro každý týždeň dostávame ponuky, najčastejšie cez internetový portál, ale viackrát sme už boli v televízii a v rádiu a ako sme už spomínali aj my píšeme rôzne reportáže na viaceré miesta. To nám zaberie veľa času, ale Árpi rád píše, zdielať pestrosť a rôznorodosť sveta je vždy dobrá vec. Čitatelia nás povzbudzujú a myslím si, že aj v médiách nás majú radi, naše príbehy sú pre nich zaujímavé. Či sa to môže nazývať sponzorovaním je relatívne, nakoľko pre nich to znamená dobrý príbeh, pre nás známosť, takže všetkým to vyhovuje. Doteraz sme mali nepríjemnosti len s jediným bulvárnym časopisom, tvrdili o nás veľa nezmyslov, takto bola reportáž pre nich zaujímavejšia. Našťastie ani tak nás nespomínali v zlom, ale napriek tomu veľmi nás znechutilo, že nenapísali to, čo sme povedali. Vymoderovali nás aj na ich webovom portáli, keď sme sa snažili opraviť nepravdivé veci. Týmto ale nechcem zdegradovať maďarské bulvárne noviny, musíme spomenúť aj to, že s jedným ďalším bulvárnym časopisom máme veľmi dobré skúsenosti. Portálu ORIGO a magazínu Over aj takýmto spôsobom chceme poďakovať, v spolupráci s nimi jednoznačne cítime ich podporu, čo je pre nás veľmi dôležité, a za čo sme veľmi vďační.

- Svadobná cesta trvajúca 40.000 kilometrov na bicykli cez 46 štátov, pod takýmto názvom, aj s premietaním, bolo možno vidieť na dvoch miestach predstavenie, teraz si zrekapitulujme, ktoré štáty ste navštívili?
- Dva roky sme boli v Ázii, to bola prvá, ale zároveň aj najvzrušujúcejšia časť našej cesty. Potom nasledovali 3 mesiace v Austrálii, neskoršie pol roka na Novom Zélande, kde sme aj pracovali, aj oddychovali - dve veci naraz. Porozprávame o tom na prednáške, ako a prečo - potom prišiel rok na Hawaii, potom od San Francisca až po Sao Paulo, cez latinskú Ameriku, čo bolo zase veľmi vzrušujúce. Bicyklovať sa od Paríža, cez Švajčiarsko a Rakúsko a popri Alpách smerov domov, to už bolo len také ľahké, a veľmi príjemné cestovanie!

- Pre európskeho človeka aké zvyky, rituály a aká gastronómia vo Vás vzbudili veľký dojem, a konkrétne v ktorom štáte?
- Jedlo mojej svokry, pani Katinky, Zitinej mamičky. Ale teraz naozaj, domáca je najlepšia, nielen preto, že na to sme boli kondiciovaní pred našou cesto viac ako dve desaťročia, ale aj preto, lebo európska kuchyňa, aj maďarská, je veľmi rôznorodá, vzrušujúca, zdravá a chutná.

- Ako viete toľko zážitkov uchovať vo svojej mysli? Myslím si, že v priebehu cesty ste urobili veľmi veľa fotografií... ako ste sa vedeli stotožniť s kultúrou a zvyklosťami rôznych národov, ako ste spoznali ľudí a štáty našej planéty Zem?
- Ľudia sú pestrofarební, prišli nám veľmi zaujímavé zvyklosti rôznych ľudí - to je to, čo v nás vzbudilo túžbu ďalej a ďalej cestovať, aj po toľkých rokoch. Príroda je krásna a báječná, urobiť stovky a stovky kilometrov je stále výzva a keď sa nám to podarí, je to akoby víťazstvo prejsť to s bicyklom. Ale tieto veci sami od seba by neboli stačili. Stretnutia s ľuďmi, vidieť ich kultúru, zvyky, mentalitu, čo sa odlišuje od našej, pocit lásky na hraniciach štátov, cez kontinenty, to je to kvôli čomu sa oplatí byť na ceste štyri roky.

- Myslím si, že v priebehu Vašej cesty ste vystupovali vo viacerých médiách vo svete, nakoľko Vás považovali za nejakých výnimočných jedincov?
- To bolo rôzne, môžeme povedať, že všade nás považovali za čudných jedincov. V Bangladéši nevedeli čo robiť s našou farbou kože, nevedeli čo robiť s našimi šatami, aj s našim ležacím bicyklom. V Austrálii, na Novom Zélande a v Spojených Štátoch hneď vedeli, čo to znamená bicyklovať sa okolo sveta a obdivovali nás.

- Spoznali ste veľa zaujímavých vecí, čo ste sa naučili z kultúry rôznych národov?
- Áno, ale o tom by sa dala napísať kniha, čo teraz aj skúsime.

- Ostatné národy ako ctia vzťah medzi mužom a ženou? Mali ste cestou takú situáciu, kde tvoju ženu nechceli pustiť do nejakého chrámu alebo do inej budovy?
- Nič takého sa nestalo. Stalo sa v Iráne, že bolo treba obliecť sa trošku viac ako inokedy, ale tam aj ja, ako muž som musel nosiť dlhé nohavice, lebo aj na mužov sa vzťahujú rôzne predpisy čo sa týka oblečenia, nakoľko dlhé nohavice sú akoby základné aj u nás, neprišlo nám to tak cudzie. Bolo aj také niečo, že jednu otázku, čo konkrétne bola pre Zitu, sa pýtali mňa, tj. manžela, čo nám pripadalo trošku divné. Bohužiaľ vo viacerých krajinách úloha ženy, keby sme chceli škaredo formulovať, tak ženu porovnávajú so zvieraťom, a keby sme to chceli povedať slušnejšie, ženy nazývajú klenotom, o ktorý sa treba báť. Ani jedno, ani druhé nie je správne. Síce je pravda, že nie sme rovnakí, ani naše úlohy nie sú rovnaké, ale sme rovnocenní. V niektorých krajinách len by sme mali byť rovnocenní, ale nie sme. Aj v tom majú pravdu, že toto je ich kultúra, nemiešajme sa do toho. Toto je veľmi komplexná otázka, dalo by sa o tom veľa napísať.

- Keby sme mali možnosť trochu spoznať tie rozdiely, čo ste si všimli a vnímali na iných častiach nášho sveta, ako sa môžu mladí ľudia uplatňovať, aké sú tamojšie možnosti mladých ľudí, aby mohli stáť na vlastných nohách?
- Tu v Európe máme ohromné možnosti na uplatňovanie sa, ale ani si to nevšímame, nevnímame. Jednému utečencovi v Rohinde, alebo jednému dieťaťu z chudobnej časti v New Delhi, alebo jednému mladému človeku z nepálskej dediny je stokrát, tisíckrát horšie uplatniť sa, alebo vytrhnúť sa z toho prostredia. Tu keď si cieľavedomý a más trošku rozumu a si šikovný dosiahneš to, čo chceš. Napriek tomu tam nestačí silno chcieť a bojovať, musíš mať aj veľa šťastia a môže sa stať aj to, že ani to nestačí. V štátoch tretieho sveta rodina ako taká má veľký význam, má oveľa väčší vplyv. Rodina je u nich veľmi silné puto, je to také spoločenstvo, kde môžu ľudia cítiť istotu, môžu viac cítiť lásku. Napríklad u nás je toto puto oveľa slabšie, tu je viac možností vydať sa zlým smerom, na hýrenie, na drogy, na zločin, ale aj na športovanie, na kariéru, aby sa človek vyvíjal dobrým smerom.

- Viacerí ľudia kritizujú maďarsko-slovenské vzťahy, alebo že je menej práce, menej možností na robotu, pracujúci nemajú dobrú výplatu, aké sú Vaše skúsenosti na takých miestach, kam väčšina z nás vôbec nechodí alebo sa tam nedostane?
- Odporúčam Vám, aby ste sa tam dostali, aby ste sa vydali na cestu, alebo nech Vám stačí to, čo môžete dostávať doma, na Slovensku alebo v Maďarsku a nesťažujte sa. Možno, že to bude teraz znieť tvrdo, ale keby tú energiu a pozornosť, čo teraz používame na sťažovanie sa, na sebaľútosť, na závisť, na kritizovanie druhých (napr. to, že za všetko môžu politici), keby sme to použili na vlastný rozvoj a na budovanie vlastného šťastia, každý by žil oveľa šťastnejším životom. Len ja som na vine, lenja sám som ten, kto ovplyvňuje svoj vlastný osud, ale aj keď to veľakrát vôbec nie je pravda na 100%, a napriek tomu začneme žiť svoj život s týmto postojom, nakoniec sa to stane a my budeme riadiť vlastný osud. Vo Švajčiarsku, vo vysokých horách, chovaním kráv sa dá zarobiť 3 milióny forintov za jedno leto, síce ťažkou prácou, ale dá sa. Dá sa tam chodiť zbierať hrozno, aj nás pozývali, kým sme tam boli. Aj my maďari môžeme ísť do viacerých štátov s možnosťou Working Holiday Visa pracovať na jeden rok, to je jedna z fantastických možností, alebo napríklad s Erasmusom, učiť sa v cudzine a popri tom aj pracovať. Treba si všímať tieto príležitosti a nie to, na čo nemáme vplyv - všímať si tie ostatné veci je len strata času a energie. Aby sme neboli závistliví pozrime sa radšej na to, ako žijú v Bangladéši, potom hneď si budeme vážiť a budeme sa tešiť svojmu príjemnému Európskemu osudu. Tu máme už toľko možností, že pravdupovediac už to je chyba, že ich máme toľko. Strácame sa v spotrebiteľskej spoločnosti, chceme veľmi veľa nezmyselných vecí a nespoznáme jednoduché ale veľkolepé veci, krásu v zápede slnka, v jednom chrobákovi, vo kvetoch, alebo dobrotu a veľkoleposť v priateľstve, vo svojom vzťahu a vo svojej rodine. Prevrátil sa náš systém hodnôt a naša pozornosť sa roztrieštila, ale toto všetko dať do kopy, vydať sa správnou cestou, to je dobrá úloha, je to dobrý životný cieľ.

- Budete mať nejakú knihu a kedy to môžeme očakávať? Tieto príbehy, priateľstvá, poviedky budú v jednej knihe, alebo bude aj ďalšia časť, pokračovanie?
- Bude, pracujeme na tom, ale aj toto je veľká výzva, obrovská úloha, lebo náš blog je veľmi voľný, tam a vtedy sa to písalo a má asi 2000 strán. Z toho musíme vybrať essenciu, dobré momenty a myšlienky, potom nejakým spôsobom vytvoriť z toho knižnú podobu. Už môžeme povedať, že sme s tým začali, ale ešte hľadáme spôsob a formu, lebo tie štyri roky je nemožné, alebo asi ani nie je správne napísať chronologicky. Najviac to bude dvojzväzková kniha, ale radšej len jeden zväzok.

- Doteraz ste vydali viac kalendárov, publikovali ste reportáže z Vašej cesty, bolo také jedlo, čo ste nezjedli?
- Áno, vydali sme štyri kalendáre a napísali sme viac ako 100 reportáží do časopisov, a možno že aj rozhovorov sme mali toľkoto. Bolo aj také "jedlo", čo sme nezjedli, napríklad preto, že my to nepovažujeme za jedlo-kvôli tomu sme dali aj do úvodzovky. Z týchto jedál bude zvlášť jedna kapitola, tematickou formou, s fotkami, s videom, vo forme cestopisnej prednášky.

- Teraz, keď trh sa vydávania kníh veľmi ťažko sa stavia k cestopisným knihám, myslím si, že chcete vydať knihu vlastným nákladom, kedy to môžeme očakávať? Dovtedy opisujete Vašu cestu na prednáškach, prídete Všade, kam Vás pozývajú?
- Snažíme sa dostať všade, kam nás pozvú, teraz žijem len tomu a len z tohto, ja (Árpád) už som sa kvôli tomuto zriekol jednej pracovnej ponuky, lebo teraz cítime to, že momentálne takto môžeme viac dávať ľudom. Ako inžinier IT môže pracovať každý, aj ja môžem pracovať vo svojom obore aj po niekoľkých mesiacoch, ale na cestopisné rozhovory nás pozývajú len teraz, teraz je zážitok ešte čerstvý, teraz to vieme lepšie podať a dúfame, že tým inšpirujeme mnohých, keď už nie na cyklotúru okolo sveta, tak aspoň na to, aby každý mal odvahu urobiť niečo so svojim životom a nech majú odvahu začať niečím, o čom snívajú a túžia, lebo toto sa naozaj oplatí! Našu knihu naozaj chceme vydať vo vlastnej réžii, najskôr v apríli roku 2016, alebo najneskôr budúci rok na Vianoce.

 

- Čo je to, čo by Vám mali prichystať organizátori tohto podujatia?
- Sme radi, keď môžeme robiť prednášku z nášho notebooku, máme na ňom aj výstupy VGA aj HDMI, čo slúži na spojenie s projektormi a nakoľko ukazujeme aj videá, je vhodné, keď ozvučenie vieme pripojiť na náš jack výstup. Nad rámec tohto, tešíme sa, keď nám preplatia cestovné a sme vďační aj za prípadný honorár, lebo ako som už spomínal, momentálne toto robíme ako hlavný pracovný pomer, aspoň dovtedy kým je na to dopyt.

- Keď dobre viem, máte aj fotovýstavu, porozprávajte mi o tom, koľko fotiek je vystavených na tejto výstave?
- Máme 38 fotiek vystavených v meste Budakalász, v priestoroch kultúrneho domu Károlya Kósu, kde organizujeme aj prednášky. Z tých prednášok máme ešte do konca dve cestopisné prednášky.

- Aké sú veľké tieto fotky, aké štáty ukazujete na týchto fotkách a kedy môžeme túto výstavu vidieť v Ostrihome alebo na Slovensku? Keby som Vám pomohol v zorganizovaní, kedy by to mohlo byť?
- Nakoľko prednášky v meste Budakalász sa skončia len v polovici decembra, tak podľa mňa to môžeme urobiť len v januári. Čím skôr, tým lepšie, lebo keby som sa chcel zamestnať, ťažko by sa to dalo spojiť s prednáškami a keby náhodou nám zostalo ešte aj v januári z našich kalendárov, bolo by dobré ich čím skôr predať, aby nezostali u nás. Vtedy by to bola už aj finančná strata pre nás, čo by sme nechceli, nakoľko sme mali s tým veľa roboty a máme v tom dosť peňazí.

- Čo ste dostali od tejto cesty? Myslím si, že najmä veľa životných skúseností, inak sa teraz staviate k niektorým veciam, alebo sa to nedá slovami opísať?
- Svet. So všetkými jeho krásami, rôznofarebnosťou, s dobrotou a láskou ľudí.

- Ako sa môžeme stať milionárom z chovu kráv?
- Prešli sme cez rovník, potom sme niekoľko dní strávili s jednou farmárskou rodinou, ktorá chová kravy a majú biozáhradu, pocítili sme jednu z mnohých tvár idyly... Záchody na kompost, permakultúra, rozprávkové domčeky, kúpychtivé spoločnosti, ťažká robota a intenzívny, šťastny život vo výške 2500 metrov.

Náš odkaz všetkým: Nedávno aj mňa rozčúlil niekto, presnejšie radšej to bol dav bláznov, ktorí sa nami inšpirovali. To je jedno k čomu inšpirujeme druhých, nie je treba, aby to isté urobili po nás, nech nás nikto nenasleduje, nech každý kráča svojou vlastnou cestou, lebo neexistuje len jedna správna cesta, každý musí kráčať po svojej, čomu sa najviac rozumie, v čom je najlepší, v čom sa cíti sám sebou - len to robme! Povstaňme a začnime niečo so sebou robiť, lebo nie preto sme sa narodili na tento krásny svet, aby sme pred televíziou monokulturizovali náš um a naše srdce - máme na oveľa viac a keď tieto naše schopnosti necháme bez využitia, tým prinášame sklamanie len sebe a na svojmu okoliu!

Ďakujem za rozhovor! Lajos Telek
Fotky z albumu Zity Zárugovej a Árpáda Harkányiho
2016-01-25 13:15:28 karolco
Som rád, že som si tento článok mohol prečítať v slovenčine. Bodaj by to bolo zo všetkými článkami na tomto fóre. Iste by som sa dozvedel mnoho zaujímavostí.
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,280 MODIFIED: 2017.11.07 21:02:28.MD5: 6524a2f9a562497f53e5508fd98f73c1 STATUS: OK