Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2017-11-17   407
Zoli sa pamätá na 17. november 1989 dobre a nie náhodou, bol totiž jeho hlavným aktérom. "Bol som dnes zapáliť sviečku na námestí. Ako jediný. Presne ako pred 28 rokmi 17. novembra 1989..." A pokračuje: "Pamätám sa dobre. Bolo to v piatok poobede. V Csemadoku sme už neviem pokoľkýkrát zakladali Kassákov klub a keď sme sa rozchádzali, hovorím kamarátovi Karčimu, počuj Karči, poďme zapáliť sviečku na námestie. Karči súhlasil a zobrali sme si so sebou najdlhšiu sviečku, akú sme v Csemadoku našli" pokračuje vo svojom rozprávaní Zoli.  


"Prišli sme k miestu kde sťali Očkaja. Vnímali sme to ako veľkú nespravodlivosť, veď nie je hriech, keď sa niekto zamiluje do Rakúšanky, nie? Karči zlomil sviečku napoly a obaja sme zapálili po jednej. Sviečky sme predtým dôkladne prilepili o betónovú dlažbu, keď sme z nich nechali odkvapkať vosk.

Ako sme sa tam s tými sviečkami mordovali, všimli sme si, že z uličiek okolo námestia, na nás vykúkajú akési hlavy. Netrvalo dlho a poschádzali sa okolo nás mladí ľudia, medzi nimi jedna drobná učiteľka, ktorá priviedla svojich žiakov. Prikvitli aj dvaja študenti, jeden z nich z akéhosi papiera začal čítať svoje vyhlásenie. Veľmi mu to nešlo, preto mu jeho kamoś papierik vzal a strčil mi ho do ruky aby som ho prečítal ja. Veď ja ani neviem čo je tam napísané, hovorím mu svojou lámanou slovenčinou. Nevadí, čítaj! Tak som čítal. Medzitým sa už zotmelo a na námestí sa okolo nás objavili policajné autá. 6 áut sa postavilo okolo nás a namierilo reflektory na hlúčik ľudí. Vystúpili z nich príslušníci a pomaly sa k nám blížili a pokrikovali vety ako "Aha teba poznám, ty si zlodej!" a podobne. Jeden z nich si s niekým telefonoval cez taký veľký mobilný telefón s anténou. Keď dohovoril, niečo povedal ostatným, tí si odložili pripravene obušky, nasadli do áut a odiśli. Vyhrali sme! zakričali nejakí mladíci z davu. Pani učiteľka so žiačikmi zaspievali československú hymnu, my sme si v duchu zaspievali tú maďarskú a potom sme sa v pokoji rozišli."

"Toto je autentický príbeh novozámockých udalostí zo 17. novembra. V tom čase bol určitý pohyb len v Bratislave, na vidieku sme to boli práve my, čo prelomili ľady.
V tom čase ešte nikto nemohol vedieť že sa režim rúca, iba ja som niečo tušil. Vedel som to od svojho suseda. V činžiaku podo mnou totiž bývali odjakživa eštébáci. Ten posledný bol slušný človek. Raz prišiel ku mne so šiestimi hárkami kancelárskeho papiera, perom a fixkami, že aby sme vyrobili protištátne letáky.

- Ale prečo by sme to robili? spýtal som sa ja.
- Preto, lebo toto sa už nedá ďalej vydržať. Dnes sa v kancelárii medzi sebou do krvi pobili dvaja kolegovia eštébáci, vraví mi sused.
 
Tak som vyrobil šesť letákov - dodnes mám odloženú tú dosku na vaľkanie cesta, na ktorej som ich písal. Neskôr som ju pravda dôkladne zbrúsil, aby na nej neostali stopy.
Letáky distribuoval sused. Päť z nich vylepil na rôznych miestach v meste, šiesty poskladal do lietadielka a vhodil cez otvorené okno na policajnú stanicu. Miesto činu vždy dôkladne posypal mletým korením, čo bol vtedy práve nedostatkový tovar. "Majú tu teraz takého zázračného psa, čo vie zachytiť pachovú stopu aj po 14 dňoch", vysvetľoval..."

Toľko z rozprávania Zoliho o udalostiach spred 28 rokov...
 
 
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,280 MODIFIED: 2017.11.07 21:02:28.MD5: 6524a2f9a562497f53e5508fd98f73c1 STATUS: OK