List 25. Jurajovi Palkovičovi

[360] (20. IV. 1829)

Veľkomožní pane, pane mňe najlaskavejší!

K nastávajícému svátku s. Jura všecko to, čo Sami si ráčá i na temto i na druhém sveťe žádať, z najuprímňejšeho srdca Jejích Velkomožnosti žádám téš a boha všemohúceho pri s. omšách za to prosiť neprestávám a neprestanem. —

Minulého roku Zelení štvrtek bol pre mňa poťešitedelní, nebo sem pram na ten deň list o laskavém vinaložeňú útrat na tlačeňí Eneidi obdržal[361] (za čo ešče ráz najvatšé poďekováňí vzdávám), aľe tento Zelení štvrtek[362] bol naproťi velmi žalostní, nebo v noci o druhéj hoďine strhlí u súseda prudkí oheň jednu treťinu ďeďini spálil. Celé fárske stavaňí je preč. Já medzi iním najvatšu stratu trpel sem na lichve, která sa uš ňijako ochraňit nemohla: zhorelo mi osem kráv, šest jalovic, jeden junec a jedno uš dávno odlúčené tela; zhoreli mi téš všecki ovce v počťe do sta. To bolo všecko moje živeňí: z odpredaních každí rok troch štiroch kúskov lichvi a z vlni viplácala sa čeládka a ine potrebi; aj včil sa malo volačo z lichvi odpredat (ktera je velmi draha, poňevač jej mnoho vipadalo),[363] volačo k tomu z vlni sa dostat a já sem si mal reverendu spravit, čižmi a širák; aľe lichva je preč, aj vlna je preč a preč je aj reverenda aj čižmi aj širák; k tomu aj pravú ruku sem si opálil. Mosím otrhaní chodiť. Bola pred tím psota, včil budú tri. Mosím zas od abecedi začat hospodárit. Ale darmo: čo boh na človeka dopustil, to nesme trpezlivo; ňišt neňí naše.

Nerád sem tomu, že v teho tak nazvaného časopisu muzeumského 2-hem ročném behu, 2-em zvazku na konci z listu p. pr. Kucharského stojí, že videl u mňa 6 spevov epickéj básňe Svatopluk.[364] Já sem to iním nevijevil, v tajnosti sem to držal, zakád nebude všecko hotove. Dovčilka je 8 spevov, zostávajú ešče štiri, ale jako to včil pojde, dokad nebude stavaňí postavené, nevím. Má-li sa ale meno Jejích Velkomožnosti v obetovaňú viložiť, jako sem učiňil, či meno to zamlčat a vec tak usporádat, abi sa predca poznalo, komu je obetovaná? nech si ráča vivolit. P. Koiš prislubil na nu sto zlatích dat.[365] P. Hamulyák všecku starost o vitlačeňí. Volačo s ňej čítal, ked bol kedisi pred Michalem u mňa, a velmi sa mu lúbila. Dost bude velká.

Uš sa ucťive do predešléj láski porúčam a zostávam

Jejích Velkomožnéj Milosťi najpoňíženejši služebňík a ctitel Jan Holly, far. madun.

V Madunicach dňa 20. dubňa 1829



[360] Fotokópia listu je v LAMS. Na konci tohto listu je Palkovičov ťažko čitateľný latinský záznam: „Rs. 23. Maii medio Beimel Tyrnaviam excurrentis et Jelinek mittendo pro subsidio 30 f. a Hamuliak 20 f. a Dercsik oblatos et a me 50 f.; misi et mea collectanea de Svatoplugo. Deniq. ne deinceps epistulas ad me mittat in cooperta majori ob inanes expensas postales.“ (Preklad: „Odpovedal som 23. mája prostredníctvom Beimela vybehujúceho do Trnavy a poslal som Jelínkovi na podporenie 30 zlatých od Hamuljaka, 20 zlatých venovaných od Derčíka a 50 zlatých odo mňa; poslal som aj svoje poznámky o Svätoplukovi. Napokon, aby mi už neposielal listy vo väčších obálkach, aby nevznikali zbytočné poštové výlohy.“ — Preklad pozri aj u Št. Zlatoša, Písmo sväté u Bernolákovcov, s. 138.) Vysvetlenie k tomuto záznamu pozri v liste 28.

József Beimel — majiteľ vydavateľstva a kníhtlačiarne v Ostrihome a Pešti

Ján Derčík (1783 — 1842) — pôvodom z Čadce, bol profesorom orientálnych jazykov v Pešti a napokon titulárnym biskupom. Hollý mu venoval až štyri básne.

[361] Bol to list 20.

[362] Zelený štvrtok r. 1829 pripadol na 16. apríla.

[363] vipadalo — vyhynulo

[364] Bola to zmienka v Kucharského liste Hankovi, ktorý vyšiel v českom preklade v ČČM II, 1828, 2, s. 127 — 128 — pozri list 16, p. pr. = pán profesor.

[365] O prísľube Koišovom pozri v listoch 17 a 23.