List 27. Jurajovi Palkovičovi

[374] (14. VII. 1829)

Veľkomožní pane, pane mňe najlaskavejší, najdobroťivejší!

Za odeslaních 50 zlatích poňížeňe dekujem;[375] nech p. boh ťisíckrát vác vinahraďí. Já z mojéj stranki aspoň z omšami s. odslúžiť usilovať sa buďem. S Trnavi sem nedostal ňišt, aľe aňi sem nepítal, aňi pítať nebudem,[376] však p. v. Jordansky o tom ví.[377] P. barón Medňansky, jako počul o téj náhoďe, hňed sám od seba 25 barančenec mňe daroval.[378] Ďekujem téš za pozbírané správi o Svatoplukovi, že tolkú prácu a unováňí pre mňa podstúpit ráčili.[379] Já sem si podobné vedomosťi ze Života ss. Cirilla a Metóda od nebohého p. Dobrovského vidaného a s priloženéj na konci chronologie spísal.[380] Potrebné bi mňe nade všecko, čoho sa já pre nedostatek kňih úplňe dočítať ňemóžem, bolo nasledujícé:

1. Čí bol sin Svatopluk? Jední píšú, že otca mal Mojmíra, druhí, že Radislava a treťí, že Boľeslava.[381]

2. Kďe bíval Karolman? v kterém mesťe roku 871? ked Svatopluka z vazeňá pusťil[382] dal mu vojsko aj z vodcem pod moc, abi Slavimíra a Slovákov skroťil, až bi ho za svého krála pod tú víminku, abi bol Baborom poddani a dáň jim plaťil, prijať nechceli. On aľe prejdúc Moravu, ked vojsko si tábor robilo, išel sám jako posel na Ďevin. Tu zhromáždením Slovákom vólu Ňemcov prednášá, oňi privoliť a za panovňíka uznať ho nechcú, krem bi proťi Ňemcom pre slobodu bojoval; on po velmi dlhem rozpakováňú privolí a zvestuje to skrze posla Báborom. Tu Štilfríd, vodec jejich, rozhnňevaní uderí s celú silú na Ďevín a skoro ho uš dobívá, Svatopluk ho odežene a v krvavéj bitce na poli porazí a život mu odejme.[383] Ňemci pozostalí utečú; Slováci ale, kterí prve pod Karolmanem stáli, hned sa ke Svatoplukovi pripoja. A tak Svatopluk seba a celí svój národ od podlehlosťi báborskéj visloboďil. A zmužilích veľké založil kralostvo Slovákov.[384] Toto je obsah celéj Svatoplukiadi.[385]

3. Bolo-li uš vtedi na osobitňe rozďelene Štirsko, Koritansko, Kraňsko a Tiroli? Ci ľen Štirsko a Kraňsko ke koritanskim markom patrili a odtrhnuté ešče neboli?[386]

4. Potrebních je mi ešče ale 200 nebo 300 starích ňemeckích mén, jaké sa ku príkladu ňekteré u nemenovaného spisovatela de conversione Bojoariorum et Carentanorum[387] nachádzajú, ktere bi sa vojákom báborskím v bitce zvíťazujícím a padajícím dali. Volakteré sem nazhledaval. Slovenskích vlastních mén s částki sem nazbíral, s částki sám nakoval, zakád nevišel Menoslov od Pačiča a Kollara vidaní, kde jích je nazbit.[388]

Pomimo iních bíd a psot prišlo na mňa aj to, čo sem dosavád ňikdá ňeokusil; vždicki sem bol, chvála bohu, zdraví a o lékoch nevedel sem ňišt; aľe včil pre mnohe ostudi, mrzutosti, darebnost a najvatšú nedbanlivost iních, takže čo mohlo ve štvrtem tídňi hotove biť, bolo teprv v desátém,[389] a človekovi, ked pršávalo, na hlavu téklo, aňi sa nemal kam uchílíť, kňihi, duchni, stolice, kasňe a iné všecko v izbach moklo a pokazilo sa, hlásila sa žlčova zimňica, za celé tri tídňe ništ sem jest nemohel, všecko mi bolo horké, sen skoro žádní, vláda preč, naležiťe sem stékel a opadel. A kebi mi nebol náš p. prefektuš Smrtič doktora ze zámku privezel,[390] nevím, čo malo bit se mnú. Vím teda uš, čo sem do včilka nevedel, jaké sú to ti medicíni. K tomu v ten čas dlhotrvajícá kňahňa[391][392] a čosi ešče horšého jako kňahňa na levéj noze sem mal. Ale uš to prešlo všecko. Stavaňí snad aňi do Michala nebude hotové. Dovčil je teprv len nad izbami škridlica pokladená. Všecko mňa tu uš omrzlo; háj pekní, do kterého sem choďíval a zakad sem v ňem bol, na všecku bídu sem zabudel, je uš viťatí.[393] Mislím preč odtalto zutekat. Starí a nevladní je uš udvarnockí, ustavične skoro nemocní a včil velmi usužovaní (bar bi ešče volakterí rok žil). Toto jedno místo je, ktere sa mne lubí a pre mna je súcé. Ale čo, tam bi moseli bit koňe, ňejakí kočárík anebo aspoň vozík, čo já nemam a aňi si to zvážit[394] začo nemám, toto mňa zase z druhéj stránki odstrašuje.[395]

Konečne ked ešče ráz ďekujem, dobré a stalé zdraví, dobrí zrak pri vidáváňú tej slovenskej biblie[396] žádam a boha za to prosím, do predešlej laski a prízne hlboko poručení zostavam

Jejích Velkomožnosťi najpoňíženejší služebník Jan Holly, f. m., v. r.

V Madunicach ďňa 14. červenca roku 1829



[374] Fotokópia listu je v LAMS.

[375] Hollý ďakuje Palkovičovi za poskytnutú podporu, ktorú mu poslal prostredníctvom trnavského Jelínka (pozri úvodnú pozn. k listu 25).

[376] Hollý sa teda neobrátil s prosbou o podporu na trnavský vikariát ako svoj nadriadený úrad, keď mu zhorela fara.

[377] Alex Jordánsky (1765 — 1840) — pôvodom z Košíc, bol Hollého profesorom na teológii v Trnave a v r. 1827 — 1831 trnavským vikárom. Umrel v Ostrihome v hodnosti titulárneho biskupa. Hollý mu venoval až tri príležitostné básne. (L. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 666; I. Kotvan, Bibliografia bernolákovcov, s. 186 — 192.)

[378] S barónom Mednyánszkym (pozri list 16, pozn. 9) si Hollý aj písal a vysoko si ho vážil, ako to vidno z viacerých zmienok v tejto korešpondencii. (Celkový portrét Mednyánszkeho pozri v úvode J. Tibenského k slovenskému prekladu Mednyánszkeho knihy Malebná cesta dolu Váhom, Bratislava 1962. Škoda, že si Tibenský bližšie nevšimol aj Mednyánszkeho vzťah k súdobému slovenskému literárnemu a kultúrnemu životu.)

[379] Palkovič poslal Hollému (pozri úvodnú pozn. k listu 25) svoje Collectanea o Svätoplukovi, ktoré však bližšie nepoznáme.

[380] Josef Dobrovský umrel 6. januára 1829. V r. 1826 vyšlo v Prahe jeho dielo Mährische Legende von Cyril und Method, v ktorom bol (s. 51 — 63) aj chronologický prehľad osôb a udalostí Veľkomoravskej ríše, počínajúc od Mojmíra.

[381] Hollý uviedol Svätopluka ako Rastislavovho vnuka v prvom speve svojho eposu (v. 314). — Svätopluka ako Mojmírovho syna spomína Juraj Papánek v Historia gentis Slavae (Päťkostolie 1780, s. 296) a ako Boleslavovho syna a Radislavovho vnuka („filius Boleslai, nepos Radislai eorundem populorum ducis“) Samuel Timon v diele Imago antiquae Hungariae (Košice 1733, s. 304). Prameň, podľa ktorého Svätopluk bol Radislavovým synom, sme nateraz nezistili.

[382] Hollý chcel bližšie určiť Karolmannovo sídlo v piatom speve svojho Svatopluka, no napokon sa musel uspokojiť so všeobecným údajom „v báborskích… mestách“ (v. 86 — 87).

[383] Štilfríd síce vystupuje v dvanástom speve Svatopluka (v. 449), ale toho nezabije Svätopluk, lež Deslav. Z Hollého zmienky v tomto liste vysvitá, že v pôvodnom básnikovom pláne vodcom Báborov bol Štilfríd, ktorého však neskôr nahradil Britvald. V epose skutočne zabije Svätopluk Britvalda (tamže, v. 700 — 717). Obsah Svatopluka, ako ho Hollý stručne vyznačil v liste, svedčí o tom, že básnik pomenil počas práce na epose aj iné motívy.

[384] Autenticky citovaný verš zo začiatku Hollého Svatopluka, a to v expozícii eposu (Dielo III, s. 7, v. 4), potom čiastočne pozmenený v dvanástom speve (v. 605: „Údatních veľké založí králostvo Slovákov“).

[385] Svatoplukiada — tak sa často uvádzal epos Svatopluk

[386] Tieto kmene vystupujú v siedmom speve Svatopluka.

[387] Listinu anonymného autora O obrátení Bavorov a Korutancov (Anonymi de conversione Bajoariorum et Carantanorum libellus) mohol Hollý poznať napr. z diela Stephana Salagia De statu ecclesiae Pannonicae (Liber quartus), Päťkostolie 1780, kde je pripojená ako dodatok. Z nej prevzal niektoré mená do svojho eposu.

[388] Jmenoslov čili Slovník osobných jmen rozličných kmenů a nářečí národu slavenského sebraný od Jana Pačiče, rozmnožený, soustavený, latinským písmem a poznamenáními opatřený od Jana Kollára. Vydaný Jozefem Milovukem. V Budíne 1828. — Táto zbierka obsahuje asi 3166 slovanských mien v abecednom poradí, zozbieraných z najrozličnejších prameňov. Jovan Pačić (1771 — 1849) bol srbský spisovateľ a vojak, ktorý pomáhal Kollárovi pri nej.

[389] Zdĺhavosť prác okolo zhorených budov po požiari v Maduniciach.

[390] Jozef Smrtič (Zmertics, Zmertich) zastával na erdődyovskom panstve v Hlohovci najprv miesto archivára a napokon sa stal prefektom (ŠSÚA; Dejiny hlohovskej školy v AMT.) — O zmenách v názve centrálnej správy erdődyovských majetkov (inšpektorát, prefektúra, direktorát) pozri publikáciu Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave, sprievodca po archívnych fondoch I, Bratislava 1964, s. 49 — 50.

[391] kňahňa — ruža (Bernolákov Slovár II, s. 973)

[392] kňahňa — ruža, výsyp

[393] Hollý zrejme myslí na háj Mlíč. Zdá sa však, že vtedy nevyťali ešte celý tento háj, pretože sa aj po tomto dátume spomína Hollého chodenie do Mlíča (pozri Ján Hollý očami svojich súčasníkov, s. 205). Alebo to má byť azda iný háj, zvaný Bučinou (tamže, s. 376).

[394] zvážiť — zadovážiť, nadobudnúť

[395] V Udvarnoku (dnes Dvorníky) bol farárom Ján Rigell (1757 — 1837), čachtický rodák, vtedy už vyše sedemdesiatročný. Patrónom tejto fary boli tiež Erdődyovci ako v Maduniciach, takže Hollý mal oprávnenú nádej, že by faru dostal. Fara však mala viac filiálok (Bojničky, Posádka, Šalgočka, Zemianska Kerť), a preto Hollý spomína, že by tam potreboval aj kone a koč.

[396] Palkovič sa asi až teraz zdôveril Hollému, že prekladá bibliu do bernolákovčiny.