6. Vajanský Hviezdoslavovi

17/7 1879

Drahý braček!

Ty si na hrubom omyle s Tvojou kartou — že som nepísal, boli druhé príčiny. Za prvé bieda. S 60 zl. mesačne živoriť s famíliou, to utláča aj ducha, okrem toho sa moje pomery zmiatli polročným hlivením vo vojsku pri škandalóznej okupácii, takže musím mesačne odťahovať z platu na dlhy. K tomu sa teraz moja rodina zväčšila o jednu dcérku, a môžeš si predstaviť, že pod takýmito usloviami nekvitnú spanilo kvety, ba ani len bodliaky. Mňa opúšťa sebadôvera a nič sa mi nedarí. Teraz vyjde prvý diel väčšej básne „Ratmír“ v 7. čísle,[28] na ktorej uvidíš, že už hasnem jako smradľavá lojová sviečka v dusnej krčme.

Ja som dúfal, že „Ilonu“ pokračovať budeš v Orle, ale jako vidím, nie. O jej vydaní na útraty tlačiarne sotva bude byť môcť reč, jako poznám tunajšie pomery typografické. Leží im veľa na sklade, tak sa nepúšťajú do nových podujatí. Potom panuje šlendrian v obecenstve i vo vydavateľstve. Knihy a časopisy sa nemíňajú. Okrem N[árodných] n[ovín], ktoré zostali potrebným chlebom, niet jednoho časopisu s poriadnym odberateľstvom. I náš Orol má iba 300!, píšem tristo čitateľov, medzi nimi 150 pol-cenných, a boh sám zná koľko darom-ných. Toto je lazarónska mizéria. Hlásnika[29] predtým šikuvali na voze na poštu, teraz na fúriku. Ten sa ale ešte ta…

Černokň[ažník][30] je pustý duševne i hmotne — to sám vidíš. Nuž tak stojíme. Poznamenávam, že sú tieto dáta výplyvom mojej neohraničenej úprimnosti oproti Tebe, a tak Ťa prosím nikomu to nezdeľovať. Nuž či by sa pod takýmito pomermi mohlo dariť osobitnému vydaniu, a to ešte básní? Pepkin mnoho pokazil básnikom.[31] Ja som myslel na vydanie drobnejších básničiek, ale ma Pietor, ktorý pozná náležito okolnosti, odradil. Posledné Tv[oje] básne som čítal — škoda, že je tá pokálová[32] tak veľmi príležitostná — ale je ozaj krásna. Tak všetko striebrom a kovom razí. Bol som nedávno s p. seniorom[33] na Vrútkach, kde mi hovoril, žes’ ožil v pravotárstve a že sa dobre cítiš. Trochu tej svobody mnoho robí.

Do jakéhosi „almanachu“[34] ma vyzvali prispieť a dali mi sopliaci termín do posledného júna — vyzvanie som dostal dvadsiateho! Nie som tak márny vidieť sa na velíne.

Myslím, že dňa 6. aug[usta] dôjdeš sem.[35] Bude tu veľa slov[enského] sveta. Potom sa pozhovárame od srdca. Nože príď, a pober tam súcich ľudí. Či máš Nár. noviny?

Nuž zbohom!

Tvoj oddaný S. Hurban

„Vít“ sa nikda nedokončí!



[28] Vajanského epická báseň Ratmír (s tematikou z čias Matúša Čáka) vyšla v Orle X, 1879, č. 7 — 8, a potom znovu v zbierke Tatry a more.

[29] Národný hlásnik, noviny pre slovenský ľud (týždenník); v rokoch 1868 — 1870 vychádzal v Budíne, potom v Martine.

[30] Humoristicko-beletristický časopis, ktorý r. 1860 založil Viliam Pauliny-Tóth.

[31] Dušan Sava Pepkin (vl. menom Martin Medňanský, 1840 — 1899) vydal r. 1876 dva zväzky svojich básní (pôvodných i preložených) pod názvom Poézie. O hodnote týchto básní podáva za mladú generáciu svedectvo citát z článku Jaroslava Vlčka Novšia slovenská poézia a Vajanského básne Tatry a more (Slovenské listy 1879): „Akýsi pseudonym Dušan Sava Pepkin vydal dva zväzky svojich „Poézií“ (!) v nádhernej úprave; poézia, ktorú možno právom nazvať satirou na poéziu. Ani by sme sa o tom mŕtvom decku nezmieňovali, keby autor nebol prišiel na nešťastnú myšlienku: venovať obidve knižky grófovi Harrachovi a získať za odberateľov vyše sto Poliakov, ktorým nerozvážnym skutkom diskreditoval slovenskú poéziu u zbrataných národov.“ (Cit. podľa J. Vlček, Medzi Váhom a Vltavou, Bratislava 1957, 52.)

[32] Hviezdoslavova Pieseň na pokál, venovaný k 50-ročnému jubileu kňazského úradovania pána Jána Lehotský, ev. farára v Trnovci. Orol X, 1879, č. 7.

[33] t. j. so seniorom Samuelom Novákom (1816 — 1895), Hviezdoslavovým svokrom

[34] Pravdepodobne ide o zamýšľaný II. ročník Slovanského almanachu. Výzvu spisovateľom i verejnosti ohľadom tohto ročníka uverejnili Nár. noviny X, 1879, č. 80.

[35] Na valné zhromaždenie Živeny v Martine, ktoré sa od r. 1879 konalo vždy v čase výročia memorandového zhromaždenia (z r. 1861) a ktoré bývalo manifestačnou schôdzkou predprevratovej slovenskej spoločnosti.