10. Škultéty Hviezdoslavovi

Paľko môj drahý!

Ďakujem, srdečne ďakujem Ti, žes’ tak ochotne vzal na seba záležitosť, ktorú ozaj len s okolkovaním smel som Ti predostrieť. Lebo ačkoľvek je „Slavia“ skrz naskrz slovanský ústav, je to veru predsa len obchod, takže zvlášte ja a k mojim priateľom len s takým okolkovaním môžem sa primlúvať v jej záujmoch. A potom — ja a Teba zaneprázdňovať! Kebych mal nejakú tajnú moc, sprostil by som Ťa ešte aj iných starostí, abys’ ničím nemýlený mohol na „poli svojej pasie“ pracovať. A Tys’ od júna nepreložil na tom poli „ani krížom slamy“! Pavle! Možné je to? Keby sa to s dákym veršotepcom stalo, ktorý hľadať musí náladu a myšlienku, ale — — Ty, Ty!!

„Tatry a more“, pravda, dostal si už. Nuž čože, bol si uspokojený a či až prekvapený? Otec (dr. Hurban) písal Svetovi, že predstihnul všetkých starších poetov, krem jediného Sládkoviča. Nuž ale starý Hurban je starý Hurban, rád má hyperboly a je — otec, člen rodiny, ktorú spája láska v časiech terajších neobyčajná. Ja, ačpráve mi to ťažko bolo, lebo mi okrem posledného hárka zdeľoval rukopis, abych mu o ňom svoju mienku podal, — začal som písať pre Nár. noviny kritiku, v nejž, myslím, bol bych utrafil tón, ktorý ako nebol by zavadil do veľkých chvál, tak z druhej strany nebol by snáď pohoršil ani pôvodcu; ale Pietor sa na to odvolával, že je Vajanský členom redakcie, že by sa uznalosť čo jak odôvodnená zle mohla vynímať a že kto zná, či by prípadné výčitky väčšmi nepohoršili pôvodcu, než keby tie odinakiaľ prišli. Že čakať sa bude, až české listy donesú kritiku, ktorá by sa potom reprodukovala v N. novinách.[44] Takto kapacitovaný inkompatibilnosťou veci, zložiť som musel pero.

A Tvoj súd o prepracovanom „Majáku“? Dotyčne „Herodesa“ ľutovať prichodí, že je dej tak tenký, ba až mizerný. Ja, zvlášte medzi menšími prácami, „Jaderské listy“ považujem za také, ktoré Vajanského čo básnika najviac charakterizujú.

Lež dosť. O mori a Tatrách pobesedujeme si ešte aj indy; teraz mám niečo pre Teba. Počuj ma:

Česi u nich neobyčajným spôsobom začínajú sa ujímať slovenskej poetickej literatúry. V „Slovanských listoch“, časopise to, akého čo do slovanského rázu Praha ešte nemala,[45] vyšiel o tom i cyklus článkov („Podejme ruku Slovákům“). Následkom tohto ruchu kníhkupec J. Otto, keď nota bene R. Pokorným objednaných 100 výtiskov „T[atier] a mora“ rozpredalo sa za jeden deň, urobil Vajanskému návrh: že jestli budúcne pripraví niečo pod tlač, on (Otto) prevezme toho nakladateľstvo a bude mu platiť za hárok (básní) 40 zl. honoráru.

Nože uváž to, priateľu, a vstúp s menovaným kníhkupcom čo skôr do potyku. Jestli by si sám nechcel, s Tvojím privolením urobilo by sa to i odtiaľto. Či tak, Paľko môj? Píš mi, prosím, čo najskorej. O prajnom výsledku nemôž’ byť ani pochybnosti, a ja hrdý budem na to, že v mojom mozgu skrsla myšlienka upozorniť Ťa na tú vec. Zbijeme vrchlickovcov na ich vlastnom smetisku![46] Že nie?! S Hviezdoslavom a Vajanským nebojím sa nielen vychváleného vrzgala tohoto, ale ani iných „velikánov“ českého Parnasu, ktorí poslední, ako je, tak je, ale pri svojom neodškriepnom nadaní dajú si záležať i na vypracovaní a sú omnoho skromnejší, ako by zbierku za zbierkou podávali obecenstvu. Nuž ale čo to pletiem o tomto. Len som toľko chcel nadštrknúť, že mňa to hrozitánsky mrzí, čo česká kritika s Vrchlickým vystrája. Ako lyrikovi nedal bych mu ani uznanlivého riadka.

Teda prosím, nalieham, abys’ hľadel tak zariadiť vec, žeby sme na Veľkú noc v rukách mali Tvoju zbierku. Poneváč ma to ale už nepokojiť bude, prosím Ťa snažne, ráč mi nakoľko možno obratom pošty láskave odpovedať — aspoň na karte.

Nazdar, Paľko môj drahý!

Tvoj oddaný Jozef

14/12 879

NB. Kubáni posiaľ nedoposlal reverz.[47]

Bottov prepracovaný „Jánošík“[48] tiež v Prahe, v Kobrovej „Národnej bibliotéke“, má vyjsť.



[44] Kritický ohlas na Tatry a more v Čechách bol nielen bohatý, ale aj neobyčajne priaznivý. Takmer všetky významné časopisy (Světozor, Osvěta, Ruch, Pokrok, Květy, Česká včela atď.) uverejnili recenzie z pera i významných predstaviteľov českého literárneho života (napr. Sv. Čecha, R. Pokorného, F. Schulza atď.). — Nár. noviny X, 1879, č. 149 citovali kritiku Ferdinanda Schulza v Osvěte. Citát uvádzajú týmto komentárom: „O Vajanského básňach nepodali sme až dosiaľ žiaden úsudok; urobili sme to schválne, lebo sme vedeli, že vysloví sa o nich kritika česká a tak i pre slovenské literárne dielo i pre pôvodcu vítanejšia.“ — V ďalších číslach (150 — 151) už Nár. noviny iba prosto upozorňujú na články v českej tlači o Tatrách a mori, bez citovania.

[45] Pravidelným prispievateľom Slovanských listov a informátorom o slovenskej literatúre bol v týchto rokoch mladý Jaroslav Vlček. Cyklus článkov Podejme ruku Slovákům (vyšiel aj ako brožúra) napísal známy český spisovateľ Josef Holeček (1853 — 1929).

[46] Škultéty tu nevdojak prezrádza skryté ambície martinských literátov aktívne zasahovať do českého literárneho diania na strane stúpencov tzv. národného smeru básnictva proti tzv. kozmopolitickým koncepciám lumírovcov („vrchlickovcov“). Výrazom týchto ambícií boli aj početné Vajanského kritické útoky na Vrchlického poéziu, uverejňované začiatkom osemdesiatych rokov v Slov. pohľadoch a Nár. novinách.

[47] T. j. zastupiteľský reverz poisťovacej banky Slavie pre Námestovo; bližšie údaje o tomto Kubánim nemáme.

[48] Bottova Smrť Jánošíkova (v novej prepracovanej podobe) vyšla ako súčasť jeho súborných Spevov roku 1880 naozaj v Prahe, nie však v Kobrovej Národnej bibliotéke, ale v Pokorného edícii Knihovna československá.