122. Hviezdoslav Škultétymu

Jožko môj!

U mňa je opravdivý prevrat, lom a hurt: ako — pred prevážaním.

Vzdor tomuto nepokoju a vytrhovaniu i iným mnohým nateraz starostiam: spomenul som si Tvojej súrnej ešte z Vacova mi predloženej žiadosti a — vari i istým vnútorným popudom — napísal som tu priložené dve práce. Upotreb ich, ak toho hodny sú, v najbližšom čísle Pohľadov, a síce spredu tú s „krátkými“ a tak tú s „dlouhými“ rádkami.[287]

Eža kedy budete tlačiť? O tom — ešte vždy len — potom.

Ale, áno, mám na starosti stále ten tretí zväzok; nech nie terajšie presídlenie a s tým nastávajúci pre mňa nepokoj: snáď do Vianoc bol bych mohol mať všetko pohromade. Takto odtiahne sa to iste na hodne dlhšie.

Akože sa máš? Nepoškodil Ti Vacov?[288] — Ja už s prvým októbrom budem D[olno]kubínčanom, aspoň to je môj úmysel; prečo týmto i prosím Ťa sprostredkovať, aby mi časopisy v Martine vychádzajúce od toho času ta posielané boli.

Zdravstvuj!

Tvoj Pavol

V Námestove 15/IX 1899



[287] Ide o dve „rozlúčkové“ básne pri odchode z Námestova: Už idete…? (to je tá s „krátkymi“ riadkami) a Zbohom! (s „dlhými“ riadkami). Obe vyšli v SP XIX, 1899, č. 10.

[288] Škultéty si vo Vacove odpykával trojtýždenné väzenie, na ktoré ho odsúdil peštiansky súd.