List 65. Š. Fajnor S. H. Vajanskému

Brat môj Svetko!

Je síce dnes už poslednia lehota ku podpiskám na Tvoje „Tatry a more“, no také prihlášky ako tie, ktoré sú v lístočku nášho Lehotayho[348] tu pripojené, majú Ti byť a budú istotne vítané.

Ľud náš je síce nielen duševne, ale i hmotne trýznený, no pritom pri všetkom vzmáha sa už v najnižších vrstvách jeho túha po duševnom literárnom pokrme, — bo — povedzme si pravdu — posiaľ sa mu veľmi málo poskytovalo a i poskytnutý pokrm nevalne slúžil k jeho zveľadeniu a vzdelaniu. Ľud náš slovenský je dobrý, len ho kazia čiastočne naši nepriatelia po- a využívaním jeho slabých stránok, pokleskov a náklonností, zväčša ale jeho vlastní vodcovia, nevšímajúc si dokonale jeho potrieb a neposkytujúc mu jeho potrebám a žiadostiam primeranú duševnú potravu.

Ver mi, ľud náš tiež vie lamentovať, k tomu nepotrebuje zastávateľa, či je to už jednotlivá osoba, abo morálna spoločnosť a či konečne i politický orgán, — on potrebuje zastávateľstvo také, ktoré mu dodá smelosti k ráznemu sebavedomiu, ktoré jeho krivdených a ubíjaných práv i s nasadením, ba i sebaobetovaním svojich vlastných majetkov a životov vždy a všade sa zaujme.

Jedným slovom, ľud náš potrebuje zrelých politických a literárnych vodcov, ráznych a odhodlaných hrdinov a junákov, a nie — baby.

Naše Národnie noviny napríklad majú byť ako náš jediný politický orgán, naším politickým programom, naše alfa a naše omega; majú mať svoju vlastniu samostatniu postať, majú mať jedným slovom svoju vlastniu samostatniu politiku. Vskutku ale ako to vyzerá? Nihil horum.[349] O slovenskej samostatnej politike ani reči, národ slovenský je zákonne už ubitý, a z milosrdenstva teraz panujúceho ázijského systému ešte živoriaca slovenská národnosť je zo slovanského stanoviska poľutovania hodnou, z protislovanského stanoviska ale smiešnou. Všetky naše národnie poklady, naše gymnáziá, naše lit. spolky zmizli[350] ako bublina na barine, bolo trochu lamentácie z našej strany, dosť hodne škodoradosti u našich protivníkov, — a teraz je ticho! Ticho ako na hrobitove padlých vojínov. Ale ani nie toho ticha, lebo na takomto hrobitove previeva aspoň duch padlých a svoje práva zbraňou v ruke obhajuvavších hrdinov. Hrobitov nášho národného života je hrobkami báb a zbabelých pidimužíkov vyplnený; veter a výpach tohto hrobitova je v stave zas len moriť a ničiť, tamten ale dáva vždy a všade nový život.

No desný to obraz nášho Slovenstva, ale pravdivý!

Viem, brat môj drahý, že všetkému tomuto zlu nie sú ani naše Národnie noviny, ani naši náčelníci vina. Je to trest nášho Slovenstva, ktoré je len k tomu stvorené, aby linbalo a lízalo ten kyjak, ktorým sa jednostajne ubíja, je to naša náchylnosť k otroctvu.

Z tohoto otroctva treba ľud náš vymaniť. Keď ale, brat môj drahý, celý náš politický život závisí takmer od chatrnej penzie, keď nemôžu sa naši náčelníci bez milosti a podpory našich ubíjateľov udržať a čestne vyživiť, nech čert robí politiku. Náš ľud to vidí, čo sa u nás preň hore robí, verejne síce zrejme, ale hanbí sa za svoje Slovenstvo. A to je, brat môj, snáď to najhroznejšie zlo, ktoré naše Slovenstvo potkať mohlo.

Rozmýšľajte teda tam hore, ako by sa tomuto dalo odpomôcť.

Ja by myslel, že tomuto by sa dalo odpomôcť po 1-vé tak, keď by sme mali náčelníka hmotne neodvislého, inteligentne nad nami všetkými povýšeného, za naše Slovenstvo žijúceho a umierajúceho, rázneho a energického, jedným slovom takého, ako si ho Kuzmány predstavoval vo svojom slávospeve, — po 2-hé museli by sme mať politický orgán, ktorý by miesto politického dákeho programu dočasne zaujal výlučne stanovisko Svätomartinského memoranduma, s týmto žil a s týmto mrel, — a ktorý by utvoril si stranu národne politických slovenských junákov a hrdinov.

Tak by sa dalo mnoho napraviť a snáď i všetko ešte ratuvať, — ináč sme dľa môjho dobrozdania stratení.

Budeš sa pýtať, prečo Ti všetko toto píšem, — nuž tak mi to napadlo, a je to nielen moja súkromná mienka, ona má mnoho prívržencov, menovite u nás v Nitransku.

Cieľom mojím je aspoň Teba ako čiastku našich Národných novín oboznámiť s našou politickou situáciou, ako si hu totižto naše publikum predstavuje.

A konečne doznať musím menom mojím, i menom všetkých mojich spolurodáko v nitranských, že Národnie noviny odvtedy, čo Tvoje články v nich vychodia, majú len cenu. Bez Tvojich článkov by neuspokojovali ani ľud, ani inteligenciu.

Toto nepovažuj za lichotenie, ale za výraz objektívnej kritiky Tvojho verejného účinkovania, — nezabývaj ale, že od Teba mnoho, ba veľmi mnoho národ náš ubiedený občakáva a že zraky všech nás sú nateraz na Teba obrátené. Pracuj, bojuj za nás, za seba a ubíjaj slovom pravdy a práva našich vrahov!

Zdravstvuj!

V Senici dňa 15-ho októbra 1879

Tvoj oddaný priateľ Štefan Fajnor

(SAPL)



[348] Jur Lehotay — remeselník na Brezovej

[349] Nihil horum (lat.) — nič z týchto

[350] + Matica slovenská je riešením uh. kr. ministra vnútra dto 6. apríla pod č. 125 zatvorená, Nár. noviny VI (1875), č. 4. Slovenské gymnáziá zrušené. Nár. noviny VI (1875), č. 4. K tejto problematike bol uverejnený celý cyklus článkov v Nár. novinách na r. 1875.