List 126. Andrej Kmeť S. H. Vajanskému

Blahorodý Pane!

Hneď včera[1037] písal som, aby ste neuverejňovali nič, či došiel v čas list? — Ak aj vynde osvedčenie,[1038] nedržím to za veľkú chybu; aby nemysleli hlasisti,[1039] že neopováži sa im nikto protirečiť.

Ináč (úprimne hovorím), neschvaľujem Váš princíp „nepolemizovať“ s tým lebo s tým; môžte to vedeť odôvodniť vo všeobecnosti, alebo aspoň z prípadu na prípad; ale ráčte odpustiť, je v tom veľká dávka hrdosti, že niže svojej cti pokladáte polemizovať s tým lebo s oným; môžu byť prípady také. Ale vo všeobecnosti to ne(ob)stojí, princíp Váš ale aplikujete na celej čiare. Pohŕdate všetkým, čoho myšlienka skrsne mimo Martina, alebo snáď lepšie mimo redakcie N. N. Môže to byť niekedy dobre, ale ráčte dopustiť, niekedy môže byť aj zle. Ako neslobodno nepriateľa nikdy podceňovať (Maďari veru nepodceňujú, ale zadlávia i toho drobného žiačika, aby niekedy nevyrástol snáď z neho Žiak!), tak môžu sa nájsť ľudia, ktorí pokladajú Vám to nepolemizovanie za slabosť. Menovite domášneho nepriateľa nesmieme podceňovať, a čo je tá naša mlaď, ako si počína, než domášny nepriateľ? Známa je taktika Sv. Martinská sprvu fumigovať, leda ak v Černokň.[1040] vysmievať, kým nový časopis je ako-tak obstojný; keď urobí hrubú chybu alebo ukáže slabú stránku: vtedy naň drúkom, aby viac nestal. Neverím, že by ste nevyčkávali na n(i)ečo takého pri „Hlase.“[1041] Povedzme si „mea culpa“;[1042] akú sme si vychovali mládež, s takou trápme sa a takej oddáme svojím časom opraty, ak nám ich prv nevytrhne sama z ruky. Darmo je, nezaneprázňovali sme ju; odsocovaná, pohŕdaná bola všade; poľa k činnosti málo, tej „národnej roli dedičnej“ kultivovalo sa málo, pramálo. Zo samého teoretizovania a samého národoľubstva nevyžijeme; treba konkrétna práca, zaležaní sme všetci. Politizuje sa a nič viac. Treba bolo dávno dávať mládeži iný smer, smer ku práci. Čože je z Vašej Sv. Martinskej mládeže? Ak dvaja, traja netiahnete, nuž zastane národný stroj. Teraz mládež miesto čo by obrátila ostrie proti skutočným nepriateľom vonkajším, cerí zuby na svojich, na starých. Nepripisujme všetko zlé Masarykovi a Československej Jednote;[1043] (v)šak Masaryk vraj povedal, že „se v Martine jenom hýři“. Nerozumiem to v jeho zmysle; rozumiem to vo svojom zmysle, že sa vážne neštuduje. Preto nebolo by v terajších už zlých okolnostiach snáď bývalo zle, keď by ste sa s „Hlasom“ hneď vážne boli zapodievali. Z koho máme si vychovať nástupcov, keď nie z tej mládeže, aká blúdi okolo „Hlasu“?

V rýchlosti. Nestačím odmotať celé klbko myšlienok pre hosťa. Zbohom! Nehnevajte sa; slová majú úmysel najlepší. Zdravstvujte!

V Prenčove 15. febr. 99

Oddaný A. Kmeť

(SAPL)



[1037] Ide o Kmeťov list zo 14. februára 1899. (List sa nachádza v súkromnom archíve Márie Lackovej v Liptovskom Mikuláši.)

[1038] Kmeťovo osvedčenie v Národných novinách nevyšlo.

[1039] Hlasisti nevytvorili samostatnú politickú stranu, ale polemiky sa viedli v rámci Slovenskej národnej strany.

[1040] Černokňažník z 25. januára 1899 (č. 1, s. 2) priniesol Somolického báseň Domácim klebetníkom, na ktorú naráža v liste Andrej Kmeť.

[1041] Hlas. Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Prvé číslo vyšlo v Skalici 1. júla 1898. Vychádzal do r. 1904. Zodpovedným redaktorom, majiteľom, vydavateľom a nakladateľom bol dr. Pavel Blaho (1867 — 1927) a neskôr dr. Vavro Šrobár (1867 — 1950). O cieľoch hlasistického hnutia priniesol Hlas (I, 1898, č. 1 — 6) programový článok Vavra Šrobára Naše snahy.

[1042] mea culpa (lat.) — moja vina. Narážka na staršiu národovedeckú generáciu, ktorá nedokázala mládeži postaviť príťažlivý program a rozvíjať jej aktivizmus.

[1043] Československá jednota, spolok na ochranu národně ohrožených českých oblastí a Slovenska bol založený r. 1896. Československá jednota organizovala prednáškové cykly o Slovensku, budovala knižnice, pomáhala slovenskej študujúcej a učňovskej mládeži v Čechách. Medzi jej významných predstaviteľov patrili napr. František Pastrnek (1853 — 1940), Ján Herben (1857 až 1936) a iní. V čase rozvoja hlasistického hnutia sa podpora jeho cieľov zo strany Československej jednoty chápala v martinských kruhoch veľmi kriticky. Andrej Kmeť s týmto postojom v liste polemizuje.