Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  13-02-24   2,701  
0
Bratislavská ozvena Pražskej jari 1968 priniesla aj zmenený pohľad na maďarskú menšinu. Kým časť slovenskej inteligencie exponovaná v povojnových etnických čistkách (Okáli, Husák, Mináč a pod.) sa snažila z Maďarov opätovne urobiť terč nacionalistickej mobilizácie Slovákov podľa vzoru r. 1945-48, iná časť - najmä historici (Zvara, Purgat a ďalší), sa snažili o objektívnu analýzu postavenia maď. menšiny v ČSR. Štúdia Roberta Šavela vyšla v Zborníku FF UK v roku 1969 a nadlho zostala jedinou lastovičkou svojho druhu. Autor sa v nej napr. celkom vážne pustil do skúmania, kam sa podelo 100 tis. Maďarov zo Slovenska v rokoch 1910-1930.  


Závažnosť národnostnej otázky vo vývoji predmníchovskej republiky a v ži­vote Československa vôbec je zrejmá. Preto nie náhodou upútava táto proble­matika, najmä v posledných rokoch záujem širokého okruhu ľudí, nielen histo­rikov.
Cieľom tejto štúdie je poukázať na niektoré tendencie, ktoré sa prejavovali v živote maďarskej menšiny v prvom desaťročí ČSR. Nekladieme si pritom za úlohu robiť rozbor revolučného maďarského robotníckeho hnutia, prípadne postoja týchto síl, predovšetkým KSČ, robotníctva a poľnohospodárskeho proletariátu k národnostným vzťahom, ani osobitný rozbor vývoja, diferen­ciácie jednotlivých spoločenských tried a skupín. Uspokojíme sa s konštato­vaním, že maďarské revolučné hnutie zohralo pozitívnu úlohu vo vývoji revo­lučného hnutia na Slovensku. V národnostnej otázke sa to prejavilo v tom, že zotrvalo na internacionálnych pozíciách.
Nám predovšetkým pôjde poukázať na to, že nesprávna národnostná politi­ka, ktorá čoraz intenzívnejšie zasahovala najmä Slovensko, nemalou mierou prispievala k vzrastu nacionalistických tendencií aj u maďarskej menšiny. Sme si pravda vedomí toho, že týmto nevyčerpáme v celej šírke príčiny, ktoré pôsobili väčšou, alebo menšou mierou na rast nacionalizmu u maďarského obyvateľstva. Preto považujeme za potrebné na tomto mieste aspoň vymeno­vať niektoré ďalšie činitele, ktoré v tomto smere pôsobili. Boli to hlavne — stáročným vývojom vypestovaný maďarský nacionalizmus v mysliach ľudí, nezmierenie sa s „tragédiou", ktorá postihla maďarský národ vo forme tzv. okypteného Maďarska a z toho vznik revizionistického úsilia o späťvydobytie stratených území využívajúc k tomu najrôznejšie prostriedky. Toto úsilie sa stalo červenou niťou, ktorá sa tiahla v politike všetkých maďarských vlád po roku 1918. V tomto duchu pracovali aj maďarské opozičné strany na Slovensku, ktoré využívali nacionalistické a separatistické tendencie Slovenskej ľudovej strany a každú neprávosť zo strany štátu učinenú voči maďarskej men­šine na podnecovanie odporu voči štátu a k posilňovaniu maďarského nacionalizmu.
Aby sme sa vyhli prípadnému nedorozumeniu pri ďalšom opisovaní maďar­skej menšiny a tiež zo zásadného hľadiska, t. j. vyvarovať sa chýb medzivoj­nového obdobia, kedy, najmä zo strany štátu sa Maďari považovali za nacio­nalistov a tým za nebezpečný element pre ČSR, považujeme za potrebné ukázať v prvom rade na vnútornú diferencovanosť maďarskej spoločnosti na Slovensku.
1. Diferencovanosť  maďarskej  menšiny z  hľadiska intenzity národného povedomia
Hneď v úvode musíme konštatovať, že maďarská menšina nebola homogén­nym celkom s rovnakým stupňom národného povedomia.
V   intenzite národného povedomia vo vnútri maďarskej spoločnosti môžeme pozorovať odchýlky. Príčinu tohto javu musíme hľadať v sociálno-ekonomic-kých činiteľoch. Je nutné skúmať otázku, aké bolo sociálno-ekonomické posta­venie tej ktorej spoločenskej skupiny za Uhorska a čo mohli očakávať, resp. aké boli dôsledky ich zaradenia do nového štátu.
Pri letmom pohľade do minulosti môžeme konštatovať, že Uhorsko bolo ekonomicky zaostalou krajinou, bez demokratických slobôd. V dôsledku eko­nomickej zaostalosti krajiny a biedy, vyplývajúcej z neúmerného vykorisťova­nia nemohol ani roľník, ani proletár považovať svoju príslušnosť k vládnúcemu národu za nejakú osobitnú výsadu. Obaja mali prirodzený záujem zlepšiť svoje sociálno-ekonomické postavenie. Hlad maďarského drobného roľníka po pôde zostal neuspokojený. Veľké latifundia maďarských veľkostatkárov pohlcovali väčšinu pôdy. Povojnový revolučný vývoj dával reálne možnosti zmeniť tento nepriaznivý stav. Nádej im svitla, keď pod revolučným tlakom bola vyhlásená pozemková reforma. Z dôvodu, že agrárna strana hrala rozhodujúcu úlohu pri prevádzaní pozemkovej reformy, veľká časť maďarského roľníctva sa orientovala na ňu. Pravda, tým že, pozemková reforma nesplnila sociálne aspekty najchudobnejších vrstiev roľníctva na Slovensku vôbec, tým menej mohla splniť i nádeje maďarských roľníkov, preto u nich došlo čoskoro k roz­čarovaniu a postupne opúšťali agrárnu stranu. Prevažná časť, hlavne poľno­hospodárski robotníci prešli na pozície KSČ a menšiu časť podchytili maďarské politické strany, hlavne maďarská národná strana.
V   povojnovej revolučnej situácii do boja za čo najširšie demokratické a so­ciálne práva, do boja za proletársky charakter republiky zapojilo sa aj maďar­ské robotníctvo, organizované v Maďarsko-nemeckej sociálnej demokracii. Po páde Maďarskej republiky rád v dôsledku prenasledovanie a perzekúcie maďarských komunistov (tzv. biely teror) mnohí komunisti utiekli do ČSR a posilnili revolučné robotnícke hnutie. Táto časť maďarstva pod vplyvom marxisticko-leninskej ideológie stála na pozíciách internacionalizmu a ako celok sa nikdy nepodarilo maďarským opozičným politickým stranám túto časť získať pre svoju nacionalistickú politiku.
Pravda, národnostná otázka je veľmi komplikovaná a citlivá. Pri dostatočne silno vyvinutom národnom povedomí maďarského obyvateľstva prechod na nacionalistické pozície, aj keď v tomto období len u nepatrnej časti (aj to viac u roľníkov), nastal. Kvantitatívne táto otázka závisela jednak od vývoja vzťahu štátu k maďarskej menšine a to v rôznych oblastiach ako ekonomických a so­ciálnych, tak aj národnostných, jednak a hlavne od zmien v konštelácii síl v Európe, ktoré nastali po roku 1933. Pravda toto obdobie nieje predmetom tejto štúdie. Treba si totiž uvedomiť, že národnostná otázka nie je imaginárna veličina, nekonkrétne niečo, ale že vždy má svoje konkrétne prejavy. V dô­sledku každého takého prejavu v ktorom človek (ľudia) vidí zámernosť len preto, že je napríklad Maďar, nastáva zlom, vzniká pocit krivdy a národná pre-citlivelosť a stáva sa takto za určitých okolnosti prístupným nacionalistickým tendenciám. O tom, že zo strany štátu takéto prejavy boli sa dozvieme ďalej.
Pochopiteľne iná bola situácia u privilegovaných spoločenských vrstiev — buržoázii, šlachty a byrokracii. Bolí to vrstvy, ktorým spoločenský systém v Uhorsku zabezpečoval panský život vykorisťovaním vlastného ľudu a hlavne iných národností. Ich blahobyt bol spätý s existenciou Uhorska. Preto zmeny, ktoré nastali rozpadnutím Uhorska, zasiahli tieto vrstvy najbolestnejšie. Okrem toho je len pochopiteľné, že v novom štáte nemohli očakávať porozu­menie. Je samozrejmé, že každý, najmä novovzniknutý štát pri upevňovaní svojich vnútorných pomerov a pozícii preferuje „štátotvorné elementy". Okrem toho muselo im byť jasné, že zo strany vládnúcej buržoázie, v záujme likvidovania konkurentov nastane silný ekonomický tlak a že tento konkurenč­ný boj bude pre nich nerovným bojom.
Sme svedkami toho, že obavy zo straty svojich silných ekonomických pozícii zákonite vyvolávali u nich, a to od samého začiatku existencie ČSR, túžby po návrate zašlých čias, o návrat do lona svojej vlasti. Tieto ekonomické momenty v značnej miere posilňovali ich nacionalizmus. Preto tieto spoločenské skupiny boli predurčené k tomu, aby zohrali vedúcu úlohu v maďarských politických stranách vybudovaných na princípe maďarského nacionalizmu.
Treba sa ešte zmieniť o štátnych a o verejných zamestnancoch. Táto spolo­čenská vrstva voči ľudu vždy predstavovala štátnu moc, bola jej exponentom a nechápala problémy ľudu. Po prevrate jedna časť, ktorá si nevedela pred­staviť svoju existenciu v cudzom štáte odišla do Maďarska, kým druhá časť, ktorá zostala, nemohla mať zabezpečenú existenciu. Nový štát musel budovať svoj mocenský aparát od základu. Tento obsadzoval predovšetkým „štátotvornými živlami". Tak veľká časť maďarských úradníkov opustila svoje miesta a vznikla u nich existenčná otázka. Je pochopiteľné, že táto časť z pocitu krivdy na nej spáchanej bola prístupná nacionalistickej politike maďarských strán a hrala v nich významnú úlohu. Druhá časť, ktorá zostala v zamestnaní, v dôsledku stálej neistoty, ktorá jej hrozila z prepustenia, bránilo im, aby sa nejak zvlášť exponovala za maďarský nacionalizmus.
Táto stručná charakteristika jednotlivých spoločenských vrstiev maďarskej menšiny nám jasne ukazuje, ktoré spoločenské vrstvy boli predovšetkým nosi­teľmi maďarského nacionalizmu a z ktorých vrstiev sa grupovali vedúci čini­telia maďarských politických strán a dáva čiastočne aj tušiť aké boli ich zámery a ciele v súvislosti s revizionistickým úsilím Maďarska.

2. Počet a územné rozmiestnenie maďarskej menšiny
Menšinový život Maďarov v ČSR sa nezačal 28. októbra, t. j. vznikom ČSR, ale o niekoľko mesiacov neskoršie. Od vyhlásenia samostatnosti ČSR takmer do konca februára 1919 bolo Slovensko arénou boja o jeho príslušnosť k republike. Diplomatické rokovania sa preťahovali na mesiace. Demarkačné čiary boli viackrát menené. Od mája do konca júla 1919 bola veľká časť Slovenska za­siahnutá vojenskými operáciami. Definitívne hranice určila mierová konferen­cia 12. júla 1919. Po porážke Maďarskej a Slovenskej republiky rád s konečnou platnosťou boli obsadené a to do 24. júla južné územia Slovenska. 4. júna 1920 podpísaním mierovej zmluvy s Maďarskom v paláci Grand Trianon bol zánik bývalého Uhorska zavŕšený.
24. júl 1919 prináša pre obyvateľov maďarskej národnosti v Československu nový život. Bol to život národnostnej menšiny, poznamenaný všetkými atribút­mi a špecifikám života v ČSR a tým líšiaci sa od života maďarskej národnostnej menšiny v iných nástupníckych štátoch ako aj Maďarov samotného Maďarska.
Postavenie a úlohu maďarskej menšiny vo vývoji národnostných pomerov v predmníchovskej republike a najmä vo vývoji Slovenska nám ozrejmia štatistické údaje o počte maďarského obyvateľstva zachytené vo výsledkoch sčítania najskôr z roku 1921.
Pri zisťovaní národnosti platila takáto zásada: „Národnosťou je treba ro­zumieť kmeňovú príslušnosť, ktorej hlavným vonkajším znakom je materský jazyk. Zidia sa môžu prihlásiť k národnosti židovskej. . . 1 Okrem toho bola daná možnosť aj Cigáňom prihlásiť sa k cigánskej národnosti. Aký význam malo toto ustanovenie z hľadiska maďarskej menšiny uvidíme ďalej. Podľa štatis­tických údajov získaných sčítaním ľudu v roku 1921 žilo v ČSR českosloven­ských štátnych príslušníkov maďarskej národnosti 745 431 osôb, čo v celo­štátnom priemere predstavovalo 5,57 %. Z toho počtu žilo na Slovensku 637 183 osôb, čo v priemere na Slovensku predstavovalo 21,54 %. Tieto čísla však nevyjadrujú dostatočne presný počet obyvateľstva maďarskej národnosti. K presnejšiemu záveru sa dostaneme, ak si všimneme rubriku o cudzincoch. Táto nám ukazuje, že v roku 1921 žilo na Slovensku 42 313 cudzincov. Koho treba považovať za cudzinca? Štatistika pod tento pojem zahrňá dva druhy osôb. Jednak cudzích štátnych príslušníkov a jednak osoby, ktoré nie sú ani československí štátni príslušníci, ani cudzí štátni príslušníci a preto ich nazvala ako osoby bez „domova".
Takto štatistika rozlišuje, že z uvedeného počtu cudzincov bolo 21 634 maďarských štátnych príslušníkov a 16 393 osôb maďarskej národnosti2 . Ak toto posledné číslo pripočítame k 745 431 dostaneme približne presný počet obyvateľov maďarskej národnosti v ČSR, t. j. 761 823 osôb.
K pochopeniu štatistických výkazov je nutné sa pri tejto otázke zastaviť a pokúsiť sa ich obšírnejšie vysvetliť. Už z predchádzajúceho je zrejmé, že česko­slovenská štatistika považovala za cudzincov nielen tých, ktorí skutočne patrili do zväzku cudzieho štátu (napríklad ktorí na základe azylu, alebo reciprocity, alebo ako hostia a z iných dôvodov sa zdržiavali na území republiky), ale aj všetkých tých, ktorým štátne občianstvo nebolo z rôznych príčin priznané. Túto veľmi účinnú formu nátlaku využívali československé štátne orgány, najmä aparát Policajného riaditeľstva v Bratislave, na oslabenie či už revoluč­ného hnutia, alebo maďarského živlu vôbec. Treba si uvedomiť, že nepriznanie štátneho občianstva znamenalo byť vydaný ľubovôli štátneho aparátu, ktorý pod sebamenšou zámienkou mohol „nepohodlných" internovať, respektíve vypovedať za hranice.3 Išlo tu zo strany štátneho aparátu o dobre premyslenú a nie jednorázovú, ale dlhodobú akciu, ktorá, ako sme spomenuli bola na­mierená na oslabenie revolučného hnutia a maďarského ľudu a okrem toho bola niekedy aj formou nátlaku, retorzie na Maďarov. O tomto nás presvedčí obsah dopisu dr. Vojtecha Dolejša (ministerský rada) adresovaný dr. Karolovi Slávičkovi (policajný riaditeľ v Bratislave) zo dňa 23. mája 1923. Vo svojom dopise fakticky reprodukuje uznesenie Ministerskej rady o zachovaní doterajšieho postupu voči Maďarsku v každom smere t. j. aj vo vypovedaní maďarských štátnych príslušníkov z územia ČSR. Vypovedané mali byť predovšetkým významné a vplyvné osoby a samotné vypovedanie sa malo prevádzať v rozsahu, aby každých 14 dní bol vypovedaný jeden maďarský štátny príslušník 4 .
Nám prichodí konštatovať, že československé úrady hrubým spôsobom poru­šili záväzky, ktoré pre nich vyplývali zo Saint— Germainskej zmluvy. V tejto zmluve sa ČSR zaviazala priznať bez všetkých formalít československé štátne občianstvo tým, ktorí mali domovské právo, alebo bydlisko v dobe vstúpenia tejto zmluvy v platnosť na onej časti územia Rakúsko-uhorskej monarchie, z ktorej sa vytvorila ČSR. V septembri 1919 roku bola Saint —Germainská zmluva ratifikovaná československým Národným zhromaždením. Avšak v ďalšom roku sa už prijal zákon č. 236, ktorý porušil túto zmluvu a viazal pri­znanie československého štátneho občianstva na domovskú príslušnosť od 1. januára 1910.
Táto úprava nadobúdania československého štátneho občianstva bola z hľadiska maďarskej menšiny nevýhodná. Treba si totiž uvedomiť, že značná jej časť bola v neustálom pohybe a to ako pred rokom 1910, tak aj po ňom, ba aj počas prvej svetovej vojny. Veľkú časť maďarských stredných vrstiev tvorili štátni úradníci, dôstojníci, železničiari, zamestnanci pôšt, profesori, učitelia atď., tí, ktorí už z charakteru svojho povolania museli viackrát meniť svoje pôsobisko. A tým, ktorí museli po roku 1910 meniť svoje pôsobisko a takých bolo na tisíce, v zmysle spomínaného zákona nemohlo byť priznané československé štátne občianstvo a nie z vlastnej viny museli znášať všetky nevýhody z tohto vyplývajúce.
Aj keď opatrenie vydané dr. Šrobárom 10. marca 1920 sa netýka širokého okruhu maďarského obyvateľstva je treba sa o ňom zmieniť. Podstatou tohto nariadenia bolo, že všetci tí, ktorí mali domovské právo v ČSR, ale boli zvolení do maďarského parlamentu, pracovali v štátnom úrade, alebo slúžili v maďar­skom vojsku, treba považovať a to nie len ich, ale aj ich rodiny za maďarských štátnych príslušníkov 5. Je známe, že nie jedna rodina žila na Slovensku, kým otec bol v Maďarsku.
Zrejme ani toto všetko nestačilo, pretože Najvyšší správny súd výnosom z 28. septembra 1923 prijal rozhodnutie, že automaticky domovské právo vôbec nie je možné získať len na základe toho, že ten — ktorý občan býval od určitého roku na území ČSR, ale musia mu to priznať miestne orgány.
V dôsledku tohto opatrenia počet osôb maďarskej národnosti bez českoslo­venskej štátnej príslušnosti rapídne stúpol. Masy maďarských stredných vrstiev nevedeli sa totiž preukázať tým, či oni sami, alebo ich predkovia žiadali o domovskú príslušnosť a či boli zaregistrovaní v niektorej obci, alebo meste.
Otázku spravodlivého vyriešenia štátneho občianstva u mnohých prísluš­níkov maďarskej menšiny zaradili do svojho programu maďarské opozičné strany. Sústavne vynucovaným rokovaním o tejto otázke v československú a aj za jeho hranicami prispeli v roku 1926 k čiastočnej náprave. Národné zhromaždenie totiž schválilo návrh, ktorý podal poslanec sociálnej demokracie dr. Ivan Dérer a ku ktorému podal zdôvodnenie vodca Maďarskej národnej strany Szent-Iványi. Podľa tohto zákona mohol sa uchádzať o československé štátne občianstvo v zákonom stanovenej lehote každý, kto býval od 1. januára 1910 na území bývalého Rakúsko-Uhorska, z ktorého sa vytvorila ČSR. Zákon však vylúčil priznať štátne občianstvo osobám, ktoré sa previnili proti československému štátu. Ani tento zákon, pravda nevyriešil úplne otázku štátneho občianstva. Ustanovenie o previnení proti štátu sa ľubovoľne, kedy­koľvek využívalo proti „nepohodlným" elementom. A tak naďalej zotrval zákonný podklad k svojvôli štátneho aparátu.
Vráťme sa však ku skúmaniu počtu maďarského obyvateľstva. Pre vývoj národnostných pomerov, hlavne od vzniku ČSR je charakteristické, že nastal veľký presun v prospech československej národnostif a rapídny úbytok predo­všetkým príslušníkov maďarskej národnosti. Prehľad zmien v národnostných pomeroch u všetkého obyvateľstva (československých aj cudzích štátnych prí­slušníkov) na Slovensku za obdobie rokov 1911—1921 nám ukazuje tabuľka č. 1.


Otázkou je, prečo nastal tak veľký úbytok obyvateľstva maďarskej národ­nosti. Príčin je niekoľko.
Predovšetkým sa treba pozastaviť pri rapídnom prírastku československej národnosti. Spomenuli sme už predtým, že na prelome storočia prišlo k vysoké­mu úbytku Slovákov. Ako si potom vysvetliť tento vysoký prírastok a to za krátke obdobie 10 rokov. Nepodarilo by sa nám to vysvetliť ani prirodzeným prírastkom, ani tým, že v prvých rokoch sa zvýšil počet Cechov na Slovensku z 330 735 bolo približne 65 075 Čechov, t. j. prírastok o 861,29 %7.
Niet iného vysvetlenia ako to, že tento vysoký prírastok obyvateľov sloven­skej národnosti nastal tým, že okrem prirodzeného prírastku od roku 1910 sa väčšia časť Slovákov počítaných v roku 1910 za Maďarov prihlásila k slo­venskej národnosti. Boli to tí, ktorí z rôznych dôvodov — napríklad nízkeho stupňa uvedomovania, z hospodárskych a sociálnych príčin, atď. — podľahli maďarizačnému tlaku. Je zrejmé, že tento návrat k slovenskej národnosti naj­viac vplýval na úbytok maďarského obyvateľstva na Slovensku. Štatistické údaje ukazujú, že predovšetkým v slovenských, prípadne zmiešaných okresoch, bol tento úbytok najväčší.
Pravda, v tomto smere pôsobili aj ďalšie okolnosti. Už v priebehu obsadzo­vania Slovenska československým vojskom tak aj po vyriešení otázky hraníc a legalizovaní faktického stavu mierovými zmluvami, sme svedkami toho, že mnoho maďarských rodín odchádzalo do Maďarska. Boli to prevažne tí, ktorí stratili akúkoľvek nádej -na reštaurovanie predchádzajúceho stavu a v cudzom štáte stratili nádej na možnosť uplatniť sa. Týkalo sa to predovšetkým rôznych vrstiev úradníctva, dôstojníkov, funkcionárov štátneho aparátu.
Ako sme už spomenuli v súvislosti s cudzincami, mnohým obyvateľom maďarskej národnosti nebolo priznané československé štátne občianstvo. Dôsledok toho bol, že títo boli vedení v rubrike cudzincov a teda štatisticky sú odpísané od maďarskej národnosti.
Nakoniec treba brať zreteľ na rapídny vzrast židovskej národnosti. Možnosť, ktorá bola daná Židom, prihlásiť sa k tejto národnosti, spôsobila ďalší pokles počtu maďarskej národnosti.
Teda tendencia posilňovania vzrastu československej národnosti na strane jednej a ubývanie maďarskej národnosti na strane druhej nemala charakter dočasný a netýkala sa len spomínaného obdobia. Táto tendencia mala trvalý ráz a bola sprievodným javom 20. rokov predmníchovskej republiky. Dokazuje nám to tabuľka č. 2

Z prvého pohľadu na tabuľku je zrejmé, že najväčší prírastok za uvedené obdobie bol u československej národnosti a národnosti cigánskej a najväčší úbytok u maďarskej národnosti. Okrem toho nám tiež napovedá, že medzi úbytkom maďarskej národnosti a rapídnym vzrastom československej a najmä cigánskej národnosti je zrejmá súvislosť.
Skôr, než sa pokúsime vypátrať príčinu úbytku obyvateľov maďarskej národ­nosti, zastavme sa na chvíľu pri samotnom čísle — 62 839. Z tabuľky vyplýva, že toto číslo vyjadruje úbytok obyvateľov maďarskej národnosti v rokoch 1921 —1930. Sme však toho názoru že tento úbytok maďarskej národnosti platí len vtedy, ak predpokladáme, že prirodzený prírastok maďarského obyvateľstva sa úplne zastavil, t. j., že v spomínanom období sa nenarodilo viac detí, ako zomrelo. Nebrať na zreteľ túto skutočnosť nie je možné predovšet­kým z hľadiska objektívneho prístupu a zistenia faktického stavu veci. Podľa štatistiky priemerný vzrast obyvateľstva ČSR od r. 1921 robil 8,21 %.9 Na Slovensku v tomto období bol prirodzený prírastok 14,6 % a skutočný prírastok 10,4 %.10 Keby sme pravda len teoreticky u maďarského obyvateľ­stva predpokladali priemerný vzrast, ktorý platil v ČSR, tak by počet maďar­ského obyvateľstva v roku 1930 mal vykazovať približne o 40 000 osôb viac. Z toho ďalej by muselo vyplynúť, že aj úbytok maďarského obyvateľstva by sa musel o tento počet zvýšiť, t. j., že skutočný úbytok činil nie 62 839, ale niečo nad 100 000 osôb.
V ďalšej časti uvedieme, kam sa títo obyvatelia maďarskej národnosti podeli. Štatistická tabuľka o počte obyvateľov podľa národnosti v republike totiž hovorí, že v čase sčítania ľudu v roku 1930 bolo v Čechách o 2127 osôb maďarskej národnosti viac, na Morave a v Sliezsku o 2232 a na Podkarpatskej Rusi o 5782. V týchto číslach boli zahrnutí aj vojaci a vysokoškoláci dočasne vzdia­lení zo Slovenska.11 Podľa toho môžeme sa oprávnene domnievať, že v čase sčítania ľudu bolo či už dočasne alebo natrvalo odsťahovaných (vzdialených) do iných častí republiky 10 141 osôb.
Už predtým sme spomenuli, že pri sčítaní ľudu v roku 1921 bola daná možnosť ako židom, tak cigánom prihlásiť sa k vlastnej národnosti. Krivka využitia tejto možnosti má stúpajúcu tendenciu a v sledovanom období sa zvlášť markantne prejavila u národnosti cigánskej. Ak v roku 1921 sa prihlásilo k cigánskej národnosti 7999 cigánov československej štátnej príslušnosti, tak v roku 1930 sa tento počet zvýšil na 30 626 osôb. Prírastok teda činil 22 627 osôb, t. j. o 250,11 % viac ako v roku 1921.12 Presný počet koľko z nich bolo predtým Slovákov a koľko Maďarov nie je možné zistiť. Z hľadiska celkovej vývojovej tendencie — prispôsobovať sa novým pomerom — a z toho, že veľký počet cigánov býval na území obývanom Maďarmi, je možno s istotou tvrdiť, že prevažná časť z nich bola predtým národnosti maďarskej.
Z československých štátnych príslušníkov židovského vyznania bolo roku 1921 na Slovensku maďarskej národnosti 21 584 osôb.13 ale v roku 1930 a to včítane aj cudzích štátnych príslušníkov klesol tento počet na 9728 osôb.14 To znamená, že pri sčítaní ľudu v roku 1930 sa prihlásilo o 11 856 menej židov k maďarskej národnosti ako v roku 1921.
Zmienili sme sa už o tom, ako bola riešená otázka štátneho občianstva a o svojvôli štátneho aparátu v tejto oblasti. Vplyvom tejto činnosti a aj tým, že v roku 1930 sa presnejšie zisťovala štátna príslušnosť ako v roku 1921, v prie­behu dvadsiatich rokov počet cudzincov naďalej rástol. Podľa štatistických údaj-jov vzrástol tento počet zo 42 313 (roku 1921) na 75 604 (v roku 1930) t. j. o 33 291 osôb (78,96 %).15
Je zrejmé, že takýto vysoký prírastok cudzincov nemožno vysvetliť pri­sťahovalectvom. So zreteľom na ekonomické a sociálne pomery na Slovensku bola tu tendencia opačná — vysťahovalectvo. Ako ukazuje štatistika v uve­denom období sa vysťahovalo zo Slovenska 121 943 osôb bez udania národ­nosti.16 Utečenci z Maďarska, hlavne komunisti, ktorí hľadali záchranu v de­mokratickej šom Československu pred perzekúciou Horthyovského režimu boli zavedení tiež v rubrike cudzincov.

Z celkového počtu cudzincov (33 291) bolo maďarskej národnosti 20 349 osôb.17 Ak pochopiteľne len podľa nášho odhadu celkový počet maďarských utečencov bol okolo 2000 osôb a ak tento počet odpočítame z 20 349, dostane­me číslo 18 349, ktoré potom vyjadruje úbytok maďarského obyvateľstva na Slovensku a to pre nepriznanie československého štátneho občianstva. O správnosti našich predpokladov sa presvedčíme, ak spočítame všetky doteraz vymenované údaje o úbytku maďarského obyvateľstva a ak výsledok porovnáme s číslom, ktoré uvádza štatistika ako úbytok maďarského obyvateľ­stva. Súhrnné vyčíslenie údajov o úbytku maďarského obyvateľstva sa javí nasledovne:


Ak teda porovnáme dosiahnutý výsledok s číslom —62 839 vidíme, že rozdiel je nepatrný, čo svedčí o správnosti spomínaných predpokladov. Ak nesleduje­me len samotné čísla samé osebe, ale pozorne si všímame jednotlivé údaje a hlavne vidíme čo tieto skutočne vyjadrujú zistíme, že faktický úbytok maďar­ského obyvateľstva zďaleka nie je taký veľký, ako sa na prvý pohľad zdá. O úbytku v niektorých položkách je možné hovoriť len v žargóne úzko šta­tistickom. Je to zrejmé najmä u údajov 1 a 4, pri ktorých štatistika konštatuje úbytok určitého počtu obyvateľov maďarskej národnosti, pri tom je ale zrejmé, že faktický stav sa nezmenil, t. j. že i títo ľudia nezmenili svoju národnosť. V menšej miere je to možné pozorovať u údajov 2 a 3, kde v dôsledku zmien národnosti síce nastali presuny, ale aj títo fakticky zostávajú naďalej v ČSR a teda z hľadiska pochopenia politiky maďarských opozičných strán nie je možné údaje 1 a 4 vôbec a 2 a 3 z časti, úplne odpísať. To sa ukázalo najmä v druhej polovici tridsiatich rokov, kedy mnohí z nich z akýchsi „konjuktu-rálnych" dôvodov sa opäť hlásili k maďarskej národnosti.
Pravda ináč sa pozerali na tento vývoj maďarskej menšiny vedúci činitelia maďarských opozičných strán. Nielen že veľmi pozorne sledovali tento ne­priaznivý vývoj, ale súčasne im tento poskytoval dostatočný materiál k argu­mentu o odnárodňovaní a asimilácii zo strany československého štátu, o snahe vyhubiť maďarský element v ČSR atď. Tieto argumenty potom zveličovali pri každej príležitosti a využívali k tomu opravdu každú možnosť — inštitúcie, noviny atď. — a to nielen vo vnútri štátu, ale aj za hranicami, ba dokonca na pôde Spoločnosti národov v Ženeve. Zoznamovali takto európsku verejnosť (mnohokrát nepravdivo) a burcovali jej svedomie k odčineniu a náprave krívd, ktoré sa na nich spáchali trianonskou zmluvou a dokazovali aj takto nevyhnut­nosť jej revízie.
Zostáva nám ešte zodpovedať, kam sa podelo nami predpokladaných asi 40 000 osôb maďarskej národnosti. Presne vyčísliť tento predpokladaný úbytok sa fakticky nedá. Je možné sa iba domnievať, že so zreteľom na dostatočne vysoký prírastok československej národnosti a na vysoký počet vysťahovalcov v danom období, že sa táto časť rozdelila medzi tieto položky, pravda, akým dielom, to sa pre nedostatok štatistických výkazov nedá vyčísliť.
Z toho, čo sme doteraz povedali vyplýva, že v období od roku 1911 —1930 ( fakticky od vzniku ČSR) došlo na Slovensku k rapídnemu presunu medzi obyvateľmi československej národnosti a obyvateľmi národnosti maďarskej. Stručne vyjadrené číslami to vyzeralo takto: kým obyvateľstvo československej národnosti vzrástlo asi o 662 969 osôb ( z toho 106 608 Čechov) tak obyvateľov maďarskej národnosti ubudlo takmer o 350 000 osôb.
V   závere tejto časti sa zmienime ešte o územnom rozmiestnení maďarského obyvateľstva a na zmeny, ktoré nastali v dôsledku národnostných presunov v administratívnych jednotkách. Maďarské obyvateľstvo bolo väčšinou sú­stredené na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. V Čechách, na Morave a Sliez­sku to boli iba nepatrné skupinky. Je treba vidieť, že na rozdiel od nemeckej menšiny prevažná časť maďarskej menšiny žila v rovnakých hospodárskych a spoločenských podmienkach a na národnostne jednotnom území.
Prvá súvislá a najväčšia maďarská národnostná oblasť začínala pod Bra­tislavou a vyplňovala Žitný ostrov a nížinu na ľavom brehu Dunaja až po Galantu, Nové Zámky, Vráble a Levice. Väčší jazykový ostrov sa nachádzal v nitrianskom okrese. Táto prvá oblasť sa končila okresom Modrý Kameň, kde sa súvislé pásmo podstatne zúžilo. Druhá súvislá oblasť začínala okresom Lučenec a tiahla sa pozdĺž juhovýchodnej hranice Slovenska až po okres Košice. Okresmi Ždaňa a Sečovce v ktorých sa nachádzali početné slovenské obce, bola táto oblasť oddelená od tretieho pásma, ktoré vypĺňalo juhovýchod­ný cíp Slovenska a juhozápadnú časť Podkarpatskej Rusi. Z toho vyplýva, že maďarské obyvateľstvo sa sústreďovalo predovšetkým na južnom Slovensku a tvorilo viac-menej súvislé pásmo pozdĺž hraníc so susedným Maďarskom. Táto bezprostredná blízkosť Maďarska bola dôležitým a to nielen psychickým faktorom v živote maďarskej menšiny, ale aj faktorom umožňujúcim konkrét­nymi činmi ovplyvňovať jej konanie. Tieto vplyvy zohrali potom významnú úlohu v činnosti maďarských opozičných strán na Slovensku. Okrem toho je možné konštatovať, že tieto oblasti mali prevažne poľnohospodársky charak­ter, čo pochopiteľne určoval aj charakter povolania absolútnej väčšiny maďar­ských obyvateľov.
V   priebehu rokov 1921 až 1930 bolo toto súvislé pásmo narušené prílivom slovenského obyvateľstva v dôsledku kolonizácie uskutočňovanej v rámci pozemkovej reformy a v dôsledku posilňovania československej národnosti nastali veľké presuny v zložení administratívnych jednotiek.
V   dôsledku týchto zmien v danom období sa stalo, že zo 78 súdnych okre­sov v 67 okresoch vzrástlo pomerné zastúpenie československej národnosti z toho v 9 okresoch o viac ako 10 %. Boli to okresy Stará Ďaľa (Hurbanovo), Parkaň (Štúrovo), Želiezovce, Rožňava a Moldava n/Bodvou, kde vzrástla, československá národnosť na úkor Maďarov. V okresoch Sečovce, Sobrance Vranov na Topľou a Michalovce zase na úkor Ukrajincov a Maďarov. Od 5 — 10 % sa zvýšilo pomerné zastúpenie československej národnosti v 24 súd­nych okresoch. Z toho na "úkor Maďarov vzrástli Čechoslováci v okresoch Galanta, Šamorín, Šala, Nitra, Komárno, Nové Zámky, Vráble, Levice, Šahy, Feledínce, Rimavská Sobota, Revúca, Tornala, Košice a Kráľovský Chlumec; na úkor Maďarov a Nemcov v okresoch Bratislava, Gelnica, Poprad, Kežmarok, Levoča a Spišská Nová Ves.
Maďarská menšina v tomto období bola na ústupe tak v zmiešanom, ako aj v čisté slovenskom území. Pomerné zastúpenie maďarskej menšiny sa znížilo v 75 súdnych okresoch z toho v 11 okresoch o 5 —10 % av jedenástich okre­soch dokonca o viac než 10 %. Boli to prevažne okresy z prevahou maďarskou, alebo zmiešané, ktorými prechádzala jazyková hranica — Šamorín, Galanta, Stará Ďala, Parkán, Levice, Želiezovce, Feledince, Rožňava, Tornala, Molda­va nad Bodvou a Kráľovský Chlumec.
Celkove môžeme konštatovať, že zo 78 súdnych okresov bolo 62 okresov s československou väčšinou, 14 s maďarskou a dva okresy s Ukrajinskou. Nás pravda zaujímajú hlavne okresy s maďarským obyvateľstvom.
V   roku 1930 maďarské obyvateľstvo nedosahovalo ani v jednom okrese na Slovensku nad 90 %. V roku 1921 takýchto okresov bolo 7.— Veledín (Feledince) 91,97 %, Kráľovský Chlumec 93,08 %, Komárno 92,70 %, Parkáň 93,84 %, Dunajská Streda 94,01 %, Tornala 94,97 % a Želiezovce 93,55 %.
Okresy s 80-90 % Maďarov
V   tejto kategórii boli v roku 1930 4 okresy, a to: Komárno 82,61 %, Parkáň 81,53 %, Dunajská Streda 87,77 %, Tornala 82,84 %. V roku 1921 v tejto kategórii boli 3 okresy: Galanta 87,59 %, Šamorín 87,36 %, Stará Ďala 84,96 %.
Okresy s 50 - 80 % Maďarov
Do tejto skupiny v roku 1930 patrilo 10 okresov. Boli to okresy: Stará Ďala 70,21 %, Feledince 77,31 %, Galanta 61,65 %, Kráľovský Chlumec 78,80 %, Veľké Kapušany 55,69 %, Moldava n/Bodvou 56,60 %, Šaľa 55,56 %, Šamo­rín 76,49 %, Šahy 71,75%, Želiezovce 79,76 %. V roku 1921 sem patrilo 5 okresov - Ipoľské Siahy 78,14 %, Levice 66,91 %, Šala n/Váhom 52,92 %, Moldava n/Bodvou 72,92 % a Veľké Kapušany 57,83 %.
Okresy z 20 - 50 % Maďarov
Do tejto skupiny patrilo 6 okresov: Modrý kameň 31,05 %, Levice 27,45 %, Lučenec 25,83 %, Rožňava 35,05 %, Vráble 25,71 % a Nové Zámky 31,60 %. V roku 1921 sem patrilo 10 okresov: Modrý Kameň 36,9 %, Levice 38,73 %, Lučenec 30,54 %, Rožňava 47,31 %, Vráble 34,70 %, Nové Zámky 37,32 %,
Bratislava 20,3 %, Nitra 25,62 %, Sečovce 21,71 %, Košice 20,34 % a Ri­mavská Sobota 20,99 %.
Okresy od 10 - 20 % Maďarov - boli 4, od 5 - 10 % tiež 4, od 2 - 5 % boli 2, od 1 — 2 % 9 okresova s menej ako 1 % Maďarov bolo 39 okresov. Názorne nám to ukazuje tabuľka:

Dosah týchto zmien sa nám ozrejmí ak si ukážeme ustanovenia, ktoré po právnej stránke zabezpečovali jazykové práva menšín v ČSR. Okrem Saint — Germainskej zmluvy z 10. septembra 1919 bol to predovšetkým zákon na ochranu menšín a jazykový zákon, ktoré boli schválené revolučným Národným zhromaždením 29. februára 1920. V zmysle jazykového zákona v tých miestach, kde bola aspoň 20 % menšina mali byť úradné spisy prijímané a vybavované aj v reči tejto menšiny.19
Je pochopiteľné, že v záujme ochrany používania maďarčiny, ktorú im zabezpečoval aj jazykový zákon v každom zásahu, ktorý smeroval k zmene % stavu sa videl neoprávnený čin odporujúci ako ustanoveniam mierovej zmlu­vy, tak československým zákonom, úmysel zo strany československého štátu odobrať Maďarom aj túto možnosť. Prejavilo sa to najmä pri úprave nového administratívneho delenia Slovenska.
Aj keď sa nemôžeme zbaviť dojmu, že takéto tendencie v súvislosti s novou administratívnou úpravou tu existovali, nemožno pripustiť, že tieto boli roz­hodujúcim činiteľom. V súvislosti s reformou župnej správy možno poukázať napríklad na nutnosť unifikácie správy, jej modernizáciu a demokratizáciu na záujem českej a slovenskej buržoázie o rýchle vybudovanie jednotnej sústavy politickej správy, ďalej, že nebolo možné zachovať staré župy, ktoré boli štátnou hranicou na mnohých miestach oklieštené a redukované, alebo museli sa územia hospodársky menej vyvinuté a chudobné spojiť s hospodársky vyvinutejšími! územiami a pod.
Zákonom č. 126 Zb. z. a n. (župný zákon) z roku 1920 sa uskutočnila (do života uvedený od 1. I. 1923 len na slovenskú) reforma vnútornej správy a v sú­vislosti s tým úprava obvodov žúp. Pri prípravách realizovania zákona bolo nutné upraviť hranice menších administratívnych celkov, t. j. úpravu obvodov okresných úradov. Pochopiteľne týmto novým obvodom sa prispôsobovali obvody ostatných správnych úradov, ako aj okresných súdov. Preto justičná správa prikročila k úprave obvodov okresných súdov. Usilovala sa predovšet­kým o to, aby sa — pokiaľ je to možné — obvody okresných súdov kryli s ob­vodmi politických úradov. Počas tejto akcie bol upravený aj obvod okresného súdu v Bratislave.
Nariadením Ministra spravodlivosti č. 456/1921 sa odtrhlo od bratislavské­ho súdneho okresu 16 maďarských obcí a tieto sa pričlenili ku galantskému súdnemu okresu. K bratislavskému sa potom pričlenili niektoré čisto slovenské obce od Malaciek.
K odtrhnutiu týchto 16 obcí podľa československých úradov prišlo z dôvo­dov, že ležali vo vzdialenosti viac ako 40 km od sídla okresného súdu v Bra­tislave a pritom v neveľkej vzdialenosti od Galanty.
V dôsledku tejto úpravy percentuálny počet maďarských obyvateľov v bra­tislavskom súdnom okrese, ktorý činil 20,3 % klesol na 17,6 °/0 a teda jazyko­vým zákonom predpokladaný počet 20 % sa nedosiahol. K podobným úpravám došlo na základe nariadenia vlády č. 55 z 23 apríla 1926 v Košickom Nitrian­skom, Sečovskom a Rimavsko Sobotskom okrese.20
Podobne by sme mohli hovoriť o ďalších zmenách ako napr. o zrušení sédrie v Zlatých Moravciach, Šahoch a Komárne, t. j. v oblastiach s maďarskou väčšinou.
Nakoľko sa nezaoberáme podrobnejšími zmenami a vývojom administratív­neho členenia Slovenska, sledujeme iba to, ako sa tieto opatrenia odrazili v mys­liach a konaní maďarského obyvateľstva a hlavne v maďarských politických stranách. Otázka práva používať svoj materský jazyk je veľmi vážna, pretože sa dotýka najcitlivejšej stránky — národnej hrdosti a národného povedomia. Preto, ak skúmame maďarských obyvateľov, u ktorých boli tieto vlastnosti mimoriadne vyvinuté v dôsledku predchádzajúcej výchovy v duchu veľko-maďarského nacionalizmu, neprekvapuje nás ani intenzita reakcie na tieto opatrenia. Iste aj pričinením maďarských politických strán, ktoré využívali každú možnosť k vytváraniu nepriateľskej psychózy voči Československému štátu, aby tieto opatrenia zanechávali u maďarských obyvateľov pocit krivdy a nespravodlivosti.

3. Sociálnockonomické pomery maďarskej menšiny v ČSR
Je nevyhnuteľné poznať hospodársku a sociálnu situáciu maďarskej menšiny, aby sme si ujasnili, akými pohnútkami, (okrem nacionalistických) bola vedená a politické heslá, ktorým bola prístupná. Treba konštatovať, že hospodárske postavenie všetkých vrstiev maďarského obyvateľstva a zmeny, ktoré od vzniku ČSR nastali, významne pôsobili na politické zmýšľanie príslušníkov maďarskej menšiny a ovplyvňovali aj silu a rozsah ich odporu. V celkovej tendencii sa prejavovalo, že rastúce hospodárske a sociálne ťažkosti vyvolávali a zostrovali aj nacionálne konflikty.
Pravda, rozpory medzi vládnucimi národmi a národnostnými menšinami treba vidieť v inej rovine ako rozpory medzi samotnými vládnucimi národmi. Z hľadiska existenčného pre ČSR bola kľúčovou otázkou otázka jednoty a zhody vládnucich národov Čechov a Slovákov. Od tejto otázky totiž závisela aj dôvera ako Nemcov, tak Maďarov v pevnosť štátu. Akonáhle nastala v tejto jednote štrbina, bolo z ich strany prirodzené túto štrbinu čo najviac rozšíriť.
Rozpory medzi vládnucimi národmi a národnostnými menšinami vyplývali z diametrálne odlišného postavenia a z toho aj odlišných cieľov a možností tieto realizovať. Všeobecne, z postavenia menšiny vyplýva, že jej príslušníci sú vystavení, ako celok, útlaku vládnúceho národa a súčasne väčšina tejto men­šiny aj vykorisťovaniu a útlaku vlastnej buržoázie a veľkostatkárov. Stručne povedané u menšín sa vždy preplieta dvojnásobný útlak, jednak zo strany vládnúcej buržoázie a jednak zo strany vlastnej buržoázie.
Postavenie maďarskej menšiny bolo zložité a preto toto konštatovanie treba konkretizovať. Zložitosť jej postavenia vyplývala zo vzťahu vládnucich národov, z ekonomického rozvoja a ekonomickej sily dvoch spojených častí ČSR, t. j. Čiech a Slovenska. Všetky negatívne javy totiž, ktoré sa v týchto sférach objavili a týkali sa Slovenska mali dvojnásobný dopad na maďarskú menšinu. Ak ekonomicky silnejšia česká buržoázia vedená snahou po väčších ziskoch brzdila ekonomický rozvoj Slovenska, muselo toto zasiahnuť aj maďarskú menšinu ako obyvateľov žijúcich na Slovensku. Ak sa chcela uplatniť slovenská buržoázia a slovenský element vôbec, narážal na prekážky dvojakého druhu. Jednak na expanzívnosť a centralistické tendencie českej buržoázie a jednak na ekonomickú silu maďarskej menšiny. V boji proti silnejšiemu konkurentovi — českému kapitálu — pre ekonomickú zaostalosť nebolo reálnych šancí. Sme svedkami toho, že na Slovensku sa postupne rozvíjal proti týmto nega­tívnym tendenciám odpor a formovalo sa opozičné nacionálne politické hnu­tie, ktoré sa snažilo dosiahnuť svoje ciele, ako protipól centralizmu autonó­miu, najprv len v rámci ČSR. Keďže zo strany Slovákov bola táto cesta neschodná, hľadala sa cesta iná, s menšími prekážkami. A táto cesta, cesta men­šieho odporu sa mohla dosiahnuť len na úkor maďarskej menšiny.
Od samého začiatku existencie ČSR mala a to ako česká, tak slovenská bur­žoázia veľký záujem na likvidovaní hospodárskej moci nemeckej a maďarskej buržoázie a zburžoáznelej šľachty. V tejto otázke bola teda zhoda. Táto bola zákonitým dôsledkom zmenenej situácie v pomere síl a novom štáte. Napriek zhode, úkoly, ktoré pri realizovaní plnila slovenská a česká buržoázia, boli podstatne rozdielne. Kvalitatívny rozdiel vyplýval z už spomínaného nerovna­kého ekonomického vývinového stupňa dvoch spojených celkov.
K zabezpečeniu svojich mocenských pozícií vo vnútri štátu využila česká buržoázia všetky prostriedky, ktoré jej poskytovala pozícia silnejšieho konku­renta. Zvlášť intenzívne sa to prejavilo voči Slovensku. Zmocňovala sa väčšiny maďarských a nemeckých účastín, zavádzala gniavivý tarifný systém, vysoké dane, odopierala úver, ba dokonca zastavovala výrobu a demontovala zaria­denia, atď. Týmito opatreniami sa jej podarilo vyradiť slovenského konkurenta a premeniť Slovensko na agrárny prívesok českých krajín. V dôsledku všetkých týchto momentov nastali v oblasti sociálneho rozvrstvenia národností na Slo­vensku veľké presuny.
Ak sa priemysel na Slovensku vyvíjal ako súčasť uhorského priemyslu je pochopiteľné, že v oblasti vlastníckych vzťahov tu prevládal kapitál maďarských a rakúskych kapitalistov. Pred rokom 1918 tento ovládol okolo 80 — 90 % slovenského priemyslu. Konkrétne rozdelenie bankového kapitálu podľa národností vyzeralo takto:  r. 1919 bolo na Slovensku 185 akciových bánk s kapitálom 50 miliónov korún. Z toho mali banky ovládané slovenskou buržoáziou 8,3 miliónov akciového kapitálu, t. j. 16,5 %, maďarské a nemecké 42,6 % miliónov, t. j. 83,5 % ...21
Spojeným úsilím českého a slovenského kapitálu sa podarilo tento pomer v priebehu desaťročia zmeniť nasledovne: ,,. . . Podiel českého a slovenského kapitálu na všetkom bankovom kapitále na Slovensku tvoril v roku 1920 45 % a v roku 1929 65 %; maďarského v roku 1920 15 % a v roku 1929 len 4 %; nemeckého 3 % a 12 % a zmiešaného 36 % a 17 %.22
O tomto procese nás presvedčujú aj iné štatistické údaje podľa ktorých v priebehu rokov 1919 až 1922 klesol na Slovensku počet akciových peňaž­ných ústavov s rokovacou rečou maďarskou. V roku 1919 takýchto peňažných ústavov bolo 71 ale v roku 1922 ich počet klesol na 52. Obdobne klesli aj ústavy s rokovacou rečou slovensko-maďarskou z 19 na 15 a s jednacou rečou maďarsko-nemeckou z 12 na 3.23
Tieto javy, pravda, môžeme kvalifikovať aj ako sprievodné javy imperializ­mu, t. j. koncentráciu bankového kapitálu. V tomto prípade pochopiteľne sa to dialo ňa úkor inonárodných bánk.
K tomu, aby sme si utvorili presnejší obraz o presunoch v jednotlivých kate­góriách povolania u maďarských obyvateľov, urobíme si stručný retrospektívny pohľad na túto otázku z obdobia pred vznikom CSR.
Celkove zo štatistických údajov prichádzame ku konštatovaniu, že maďarské obyvateľstvo malo prevahu v držbe pôdy, vo vlastníckych vzťahoch a aj lep­šieho postavenia v priemysle, v obchode, v doprave, ďalej vo verejných služ­bách a slobodnom povolaní. Slovenské obyvateľstvo malo prevahu predo­všetkým v prvotnej výrobe, t. j. v poľnohospodárstve a lesníctve. Absolútna väčšina vystupovala v povolaniach ako vlastníci malých pozemkov a robot­níci v poľnohospodárstve, v priemysle, obchode, ďalej ako nádenníci a domáce služobníctvo.
Na ilustráciu tohto stavu uvádzame niekoľko údajov. V roku 1910 malo v držbe, alebo najaté u Maďarov (v zátvorke Slováci): do 5 kat. jutár pôdy (t. j. asi 2,8 ha) 38 239 osôb (124 007 osôb); medzi 5-10 jutrami ich bolo 36 442 osôb (104 298 osôb); od 10 až 50 jutár to robilo 47 285 (112 671) a od 50 až 100 jutár 2855 (3 064). Nájomcov väčšej výmery ako 100 jutár bolo 691 osôb (47), držiteľov pôdy od 100 do 1000 jutár 1551 (534) a cez 1000 jutár 219(4).24
Všimnime si ako to vyzeralo v nevýrobnom povolaní, napr. vo verejnej službe a v slobodných povolaniach. Z inteligencie činnej v týchto povolaniach bolo v materinskej reči maďarskej (slovenskej) — v správe 6045 (192), v súd­nictve a advokácii 3491 (193), vo vyučovaní 8600 (466), v zdravotníctve 2605 (1480, ale z toho 1423 pôrodných pomocníc, atď.)25
K dokresleniu stavu je zaujímavé porovnanie národností u pomocného personálu v baníckych a priemyselných podnikoch zamestnávajúcich viac ako 20 osôb. Zo všetkého pomocného personálu v baníckych podnikoch bolo 57,5 % Slovákov, kým Maďarov 17,6 % a v priemyselných podnikoch bol tento pomer 53,6 % a 25,5 %. Z toho vyplýva, že všetkého pomocného perso­nálu v uvedených podnikoch tvorilo slovenské obyvateľstvo okolo 55 %, kým maďarské len okolo 20 %. Ak si ďalej všímame ďalšie kategórie povolania v týchto podnikoch, prichádzame ku konštatovaniu, že zo 100 úradníkov bolo maďarskej národnosti a to v baníckych podnikoch 76,2 % a v priemyselných 61,8 %. Z toho 100 dielovedúcich, popredných robotníkov, podúradníkov a strojníkov bolo maďarskej národnosti 48,9 % a 32,3 %.26
Ďalšie dokazovanie o ekonomickej prevahe Maďarov je podľa nás zbytočné. Z doteraz uvedených faktov to vyplýva dostatočne jasne a okrem toho tieto skutočnosti sú viacmenej známe. Nám však toto konštatovanie pomôže k ďal­šiemu pochopeniu vzťahov Slovákov a Maďarov na Slovensku po vzniku CSR.
Vznikom ČSR sa totiž vytvorili predpoklady zmeniť tento pre Slovákov ne­priaznivý stav a to vo všetkých sférach, nielen v oblasti ekonomickej. U slo­venského národa v dôsledku skúseností z predchádzajúceho života v rámci Uhorska, kde nemal predpoklady k ekonomickému rozvoju a kde bola ohro­zená jeho vlastná existencia, vyrástol v ňom pocit antipatie a nenávisti voči Maďarom. Slovenský národ chápal spojenie s vyspelým českým národom nielen ako existenčnú otázku záchrany pred maďarizačnými snahami, ale aj ako výhodnú podmienku pre svoj vlastný všestranný národný rozvoj. Spájal s týmto splnenie svojich dávnych túžob, byť rovnoprávnym, svojbytným národom.
Pravda, postupne sa rozvíjajúce negatívne rysy čechoslovakizmu tieto nádeje marili. Keď hovoríme tu o čechoslovakizme, máme na mysli predovšetkým centralistické praktiky českej buržoázie, centralizmus a výboj českého kapitálu.
A práve tieto praktiká českej buržoázie nielenže vyvolali opozičné, naciona­listické politické hnutie u Slovákov, ktoré sa snažilo dosiahnuť autonómiu Slovenska, ale spájalo v boji proti nej slovenský a maďarský živel (pravda, ciele boli rôzne). V týchto motívoch musíme hľadať korene snáh zameraných na vytvorenie rôznych blokov, či už autonomistického, alebo bloku praobyvateľov Slovenska.
Slovenská buržoázia, ktorá vznikla už za Uhorska v spojení a rozvinutým kapitalizmom v Čechách, videla možnosti ďalšieho svojho vzrastu. V dôsledku už spomínaných negatívnych rysov čechoslovakizmu pre slabý ekonomický vývoj Slovenska, táto perspektíva bola znemožnená. Z tohto dôvodu, ak ne­berieme v úvahu časť slovenskej buržoázie, ktorá sa priživovala na českých koncernoch, jadro slovenskej buržoázie tvorila maloburžoázia. Jednu jej časť, ktorá bola bezprostredne spojená s výrobou, tvorili drobní malovýrobcovia, remeselníci a obchodníci. Táto časť bola nielen postihnutá expanziou českých monopolov, ale musela viesť konkurenčný boj aj na inom fronte. Tejto skupine totiž neodstránilo partnerstvo českého kapitálu najväčšieho konkurenta v inonárodnej, predovšetkým maďarskej buržoázii na Slovensku. Tento moment sa nám zdá opäť okrem iných hlavne politických príčin koreňom k pochopeniu vratkavosti a neúspechov najrôznejších koncepcií autonomistic­kých blokov slovensko-maďarsko-nemcckých, alebo bloku praobyvateľov Slovenska.
Druhú skupinu slovenskej buržoázie tvorila tá časť, ktorá nebola spojená s výrobou, práve v dôsledku stagnácie ekonomiky, ale ktorá sa ešte len snažila zaradiť do radov vládnúcej triedy a to účasťou v službách vládneho aparátu. Táto cesta, pravda, zostala zahataná pre veľký počet českých úradníkov (aj maďarských) a stala sa najširšou trecou plochou.
Vidíme teda, že na Slovensku vznikla spletitá sieť rôznych spoločenských vrstiev, rôznych národností, s rôznymi záujmami ale s jediným cieľom — uplat­niť sa. Ak platí všeobecné pravidlo, že nikto sa dobrovoľne nevzdáva svojich pozícií, tobôž nie ekonomických, zákonite vznikli trecie plochy, konflikty a boje. Tento boj bol zo strany Maďarov nerovnomerný a vopred prehratý. Ten, alebo tí, ktorí mali v rukách politickú moc mohli najrôznejšími spôsobmi ovplyvňovať a usmerňovať tento proces vo vlastný prospech. V tomto neľútost­nom boji, typickom pre kapitalistickú spoločnosť musel slabší padnúť.
Obraz o sociálnom rozvrstvení maďarského obyvateľstva vo vnútri jednot­livých druhov povolania v roku 1930 nám ukazuje nasledujúca tabuľka (v relatívnych číslach):
Z tabuľky je zrejmé, že u zárobkové činných obyvateľov maďarskej národ­nosti v jednotlivých kategóriách povolaniach absolútnu väčšinu tvorili ná-medzné pracovné sily. Znamená to teda, že absolútna väčšina maďarského obyvateľstva bola zárobkové činná v postavení robotníkov, nádenníkov a i keď u zriadencov nemôžeme hovoriť o námedzných pracovníkov, aj ako zriadenci. Zvlášť markantné je to v doprave, v priemysle a v ostatnom povolaní, menej už v poľnohospodárstve. V poľnohospodárstve je však zaujímavá

nízka zárobková kvóta samostatných a nájomcov, keďže u ostatných národností činila najmenej 50 %.
Tak ako nám tabuľka ukazuje, najsilnejšie pozície samostatných a nájomcov mali Maďari v poľnohospodárstve, v priemysle a v živnostiach, v obchode a peňažníctve. Pravda, v dôsledku zachovania agrárneho charakteru Slovenska a tiež v dôsledku snáh obmedzoval hospodárske pozície Maďarov, je možné konštatovať, že okrem malej časti, boli to prevažne malovýrobcovia. Boli to rôzne skupiny remeselníkov, živnostníkov, obchodníkov hlavne s poľnohos­podárskymi výrobkami a iným rozličným tovarom atď. A práve títo boli hlavnou prekážkou časti slovenskej buržoázie jej uplatneniu sa a z týchto konkurenčných dôvodov vznikali medzi nimi konflikty.
Zaujímavým javom a to nielen na Slovensku, ale v celej republike bola skutočnosť, že v rokoch 1921 —1930 ,,. . .obyvateľstvo žijúce z výrobného po­volania vzrástlo o 3,1 %, kým obyvateľstvo žijúce z povolania nevýrobného27a bezmála desaťkrát viac o 28,7 % 28
Platí toto konštatovanie v plnom rozsahu u všetkých národností na Sloven­sku? Na túto otázku nie je možné odpovedať jednoznačne. Z štatistických údajov je zrejmé, že platí a to v plnom rozsahu len u slovenského obyvateľstva, kým u maďarských obyvateľov môžeme pozorovať opačnú tendenciu, t. j. znižovanie počtu obyvateľov žijúcich v nevýrobnom povolaní. Dokazujú nám to nasledujúce čísla. U Slovákov vzrástol v danom období počet osôb prí­slušných k nevýrobným povolaniam o 72,76 %, u maďarských obyvateľov však klesol počet z 11,85 .% na 11,10 %.29 Treba však zdôrazniť, že pokles ne­nastal u všetkých odvetví nevýrobného povolania. Nevzťahuje sa totiž ani na obchod, kde počet príslušníkov maďarskej národnosti vzrástol z 3,73 % na 3,8 %, ani na domáce služobníctvo, kde takisto nastal vzrast z 0,69 % na 0,83 %. Uvedené zníženie sa týka verejnej služby a slobodných povolaní a to z 4,55 % na 3,84 %. Napríklad v súdnictve a verejnej správe z 1,88 % na 0,87 %, v školstve z 1,20 % na 0,90 % atď.
Príčiny zvyšujúceho sa tempa narastania zamestnaných v nevýrobných povolaniach treba vidieť v raste byrokracie, policajného a iného donucovacie­ho aparátu za predmníchovskej republiky. Pravda, ako sme už spomenuli, v tejto oblasti mali hegemóniu „štátotvorné elementy", kým napríklad počet Maďarov sa v týchto odvetviach znižoval.
Zastavme sa pri tejto otázke na chvíľu, aby sme lepšie pochopili dôsledky týchto, na prvý pohľad samozrejmých skutočností z hľadiska maďarského obyvateľstva. Bez dlhého úvodu môžeme konštatovať, že tieto javy, t. j. ubú­danie obyvateľov maďarskej národnosti v nevýrobných povolaniach boli prirodzeným dôsledkom upevňovania mocenských pozícií vládnucich národov v novom štáte a predovšetkým v štátnom a verejnom aparáte. Pritom treba mať na zreteli aj snahy časti slovenskej maloburžoázie zaradiť sa do radov vládnúcej triedy a to účasťou v službách vládneho aparátu. Keďže táto cesta z veľkej časti zostala uzavretá, pre veľký počet českých úradníkov, hľadali sa cesty ľahšieho odporu vytláčaním maďarských úradníkov. Postupne sa vytvárala vrstva drobnej úradníckej a zriadeneckej maloburžoázie vo forme najnižších kategórií zamestnancov, železníc, polície, okresných a župných úradov, súdov, pôšt, daňových úradov atď.
Úbytok maďarského úradníctva môžeme pozorovať od samého vzniku ČSR. Už pri obsadzovaní Slovenska československým vojskom značná časť úrad­níctva a funkcionárov opustila svoje miesta a uchýlila sa do Maďarska.
Nový štát sa snažil upraviť a zaistiť postavenie zbytku úradníctva tým, že zákonom č. 64 Sb. z r. 1918 v § 2 stanovil, že „Štátni, cirkevní a samosprávni hodnostári, úradníci a zamestnanci bývalého kráľovstva uhorského dočasne sa ponechávajú vo svojich úradoch s doterajšími pôžitkami, ak zložia sľub ver­nosti československej republike a ak uzná zmocnenec vlády, že aj inak sú schopní plniť úkoly.30 Tí, ktorí splnili zákonom požadované náležitosti, boli dočasne ponechaní vo svojich úradoch, mnohí o ktorých bolo zistené, že sa dopustili nepriateľského činu voči štátu, boli prepustení.30a
Je pravda, že mnohí zložili sľub vernosti, ale mnohí odmietli tak urobiť a videli v tom neoprávnenú požiadavku zo strany štátu. Boli to hlavne tí, ktorí verili, že pripojenie Slovenska k ČSR je dočasné a že situácia sa čoskoro zmení. Ináč bola to aj jedna forma pasívneho odporu voči štátu, ktorú usku­točňovali maďarskí nacionalisti v prvej etape.
Otázku bývalých maďarských úradníkov a zamestnancov upravoval ďalej zákon č. 269 Sb. z 15. IV. 1920. Tento zákon stanovil zákonnú lehotu 60 dní počítajúc od 30. apríla 1920 v priebehu ktorej boli povinní žiadať a to priamo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska o znovuprijatie do úradu. Ak tak neurobia, bude sa to brať, že dobrovoľne a bez ďalších nárokov sa vzdali zamestnania. Tí, ktorí žiadali, ale nebolo im vyhovené, budú penziono­vaní pri zachovaní nárokov, ktoré by im prislúchali podľa maďarských záko­nov. Okrem mnohých ďalších ustanovení, tento zákon stanovil, že zo štátnej služby boli prepustení tí, ktorí sa dopustili nelojálnych činov proti Republike, boli usvedčení zo sabotáže, alebo preukázali neschopnosť y službe, alebo ne­chuť k osvojeniu si úradnej reči.31 Ak k tomu ešte pridáme, že mnohým sa nepriznalo československé štátne občianstvo a preto nemohli pracovať v štát­nom aparáte dostaneme, prizerajúc už k predtým spomenutým dôvodom, širokú pleádu pričín a tým aj vysvetlenie sledovaného javu, t. j. úbytku zamestnancov maďarskej národnosti v nevýrobnom povolaní.
Pravda, aj v tomto prípade treba vidieť dopad týchto javov a praktík v mys­liach maďarskej menšiny vôbec. Aj tieto momenty vyvolávali a to nielen u tých, ktorých sa to bezprostredne týkalo, ale vôbec u Maďarov, pocit krivdy. A tieto pocity boli vhodnou pôdou k tomu, aby sa stali prístupnými takým politickým heslám a programom, ktoré vyjadrovali ich ochranu a záujem. V tomto sa prekonávali maďarské opozičné strany. Tieto k realizácii svojich zámerov potrebovali čo najviac argumentov o krivdách páchaných na maďar­skej menšine, aby týmto pôsobili na európsku verejnosť a dokazovali neudrža­teľnosť mierovými zmluvami zakotvené status quo.

* * *
Rozvojom kapitalizmu v dôsledku kapitalistickej industrializácie zákonite dochádzalo k zmene vo vzájomnom pomere dvoch hlavných výrobných od­vetví — priemyslu a poľnohospodárstva. Prejavilo sa to jednak v tom, že sa zvyšoval počet priemyselného obyvateľstva a jednak, že podiel priemyslu na národnom dôchodku bol vyšší ako poľnohospodárstva.
Ako sa javila táto otázka v ČSR? V skúmanom období t. j. v rokoch 1921 až 1930 došlo celoštátne k vyrovnaniu spomenutých dvoch hlavných odvetví, predovšetkým ale rozvojom priemyslu v českých krajinách. Štatistika hovorí, že v roku 1930 bolo príslušných k poľnohospodárstvu 34,64 % obyvateľov, kým k priemyslu 34,94 % obyvateľov.32
Iná bola však situácia na Slovensku. Aj tu, pravda rástlo priemyselné a ob­chodné obyvateľstvo, ale takou nepatrnou mierou, že sa jeho agrárny charak­ter nezmenil. Zo všetkého obyvateľstva na Slovensku prislúchalo k poľnohos­podárstvu v roku 1930 56,8 % (v roku 1921 — 60,6 %), kým k priemyslu a živnostiam 17,4 % (19,0 %)33. Príčiny tohto jednostranného vývoja národ­ného hospodárstva na Slovensku sme si stručne vysvetlili už predtým. Na tomto mieste treba nám len konštatovať, že agrárny problém bol národným prob­lémom Slovákov a ostatných národností žijúcich na území Slovenska. Zvlášť markantne vystupuje táto otázka u maďarskej menšiny. Príslušnosť k poľno­hospodárstvu za dané obdobie u maďarskej menšiny mala stúpajúcu tendenciu. V roku 1930 celoštátne bolo príslušných k poľnohospodárstvu 63,8 % obyva­teľov maďarskej národnosti oproti oku 1921, kedy to činilo 61,2 %. Ak berieme v úvahu len samotné Slovensko je zrejmé, že počet príslušníkov k poľnohospo­dárstvu bol vyšší a to 65,35 % a v priemysle to bolo 16,92 %.34
Už predtým sme sa zmienili o tom, že stav pozemkovej držby bol priaznivý pre Maďarov. Väčšinu poľnohospodárskej pôdy vlastnili bohaté maďarské a rakúske šľachtické rodiny a cirkev.
Príčinu toho, že česká a slovenská buržoázia pristúpila k parcelácii pôdy možno vidieť predovšetkým v dvoch skutočnostiach. K tomu, že musela brať na zreteľ aj sociálne aspekty najnižších vrstiev roľníctva, bola prinútená tlakom revolucionizovaných roľníckych más a poľnohospodárskeho proletariátu, agrárnymi heslami ruskej revolúcie. K presadeniu parcelácie a prídelov drob­ným vlastníkom napomáhala celková vtedajšia situácia — vplyv Veľkej októb­rovej socialistickej revolúcie, labilnosť mocenských pozícií buržoázie, narasta­júca revolučná vlna, boj robotníckej triedy za sociálne požiadavky atď.
Opodstatnenosť parcelácie veľkostatkov a prídel pôdy drobným vlastníkom je zrejmý, ak si uvedomíme, že v r. 1900 na Slovensku podniky nad 100 kat. jut. reprezentovali svojím počtom iba 1 % všetkých podnikov, ale pritom mali v držbe skoro 53 %, teda viac ako polovicu pôdy. Naproti tomu drobné poľnohospodárske podniky do 5 k. j., ktorých počet predstavoval 52 % z cel­kového počtu, vlastnili sotva 56 % pôdy.35
Je známe, že nádeje drobných roľníkov pozemková reforma nesplnila,
—   keďže ,,. . . zmenšenie počtu poloproletárskych hospodárstiev v skupine 0,1
—   2 ha sa uskutočnil iba zo 4,7 % pri nepatrnom 1,1 % zväčšení rozlohy ich pôdy. Konštatuje Ján Svetoň v diele Obyvateľstvo Slovenska za kapitalizmu.
Druhým, nie menej významným činiteľom u českej a slovenskej buržoázie bol veľký záujem zmeniť nepriaznivý stav držby pôdy vo svoj prospech. Išlo o to, postihnúť a obmedziť hospodársky vplyv maďarských latifundistov a po­silniť kapitalistický spôsob výroby, hlavne vo forme strednokapitalistických hospodárstiev.
O tom, že pozemková reforma mala plniť okrem už spomínaných sociálnych aspektov aj ciele namierené proti maďarskému živlu vôbec, nás presvedčujú slová Dr. Jána Voženílka: ,,V držbe latifundií je absolútna prevaha Maďarov a cudzincov. Aj v skupine strednej a drobnej držby má maďarský poľnohospo­dár aspoň toľko pôdy, koľko najnutnejšie k obžive potrebuje. Z toho vyplýva,' že pri drobnom prídele budú viac potrebovať pôdu Slováci ako Maďari. . . okrem dôvodov — naliehavosť drobného prídelu a potreba zmenšiť latifun-dium sú tu aj dôvody národné a štátnopolitické.
Zabezpečenie južných hraníc Slovenska vyžaduje prevod pôdy — a to nielen pôdy určenej pre drobný prídel, ale čo možno všetkej — do rúk majiteľov národne a štátne spoľahlivých a lojálnych. . . sú tu tiež desaťtisíce Slovákov roztrieštených v národnostné ostrovy a ostrovčeky. . . ktorí potrebujú zabez­pečenie ako živel štátu verný. . . to je jeden z hlavných úkolov tunajšej pozem­kovej reformy.36
Je zrejmé, že pozemková reforma najintenzívnejšie zasiahla maďarské obyva­teľstvo a tým privodila v jeho živote rozsiahle zmeny. Pozemková reforma ne­zasiahla len maďarských latifundistov, ale aj široké vrstvy zamestnancov na týchto veľkostatkov. Podľa odhadu maďarských prameňov, zásahom pozem­kovej reformy zostalo bez zamestnania 4—5 tisíc stálych zamestnancov týchto veľkostatkov — zriadenci, úradníci, kočiši, bíreši, čelaď, gazdovia atď. a pri­bližne okolo 50 000 maďarských poľnohospodárskych robotníkov činných v poľnohospodárstve. V týchto číslach podľa maďarských prameňov nie sú zahrnutí ich rodinní príslušníci.37
Poznámka :
Ich postavenie riešil osobitný zákon, ktorý stanovil, že odškodné náleží každému, kto v dôsledku rozdelenia veľkostatku stratí miesto, alebo výživu. Spôsob a výška odškodného, pravda neboli rovnaké. Na ilustráciu uvádzame zaistenie bývalých zamestnancov zahraného majetku:

Pokúsme sa teraz na základe dostupných štatistických výkazov vyčísliť, ako zasiahla pozemková reforma do roku 1930 maďarskú menšinu. Musíme hneď na tomto mieste zdôrazniť, že v prevažnej miere sa opierame o maďarské šta­tistické výkazy. K tomu nás vedie jednak, že československá štatistika najmä pri prídeloch pôdy neprizerá k národnostným aspektom a jednak zdá sa nám, že ma­ďarská štatistika je práve z tohto aspektu presnejšia. Treba si totiž uvedomiť, že širokorozvetvený stranícky aparát maďarských politických strán veľmi po­zorne sledoval život maďarskej menšiny. Všetky údaje, ktoré sa týkali maďar­ského obyvateľstva boli hlásené vyšším straníckym zložkám a všetky sa sú­streďovali v Ústrednej kancelárii združených opozičných strán Slovenska a Podkarpatskej Rusi so sídlom najskôr v Lučenci a od roku 1925 v Prahe, kde sa spracovávali a nadnášali sa na rôznych fórach ako v ČSR, tak aj v cudzine.
Pôda, ktorá bola k dispozícii, t. j. podliehala záboru na Slovensku v roku 1930, bola 1,396 134 ha (t. j. 28,50 8) z toho poľnohospodárska pôda bola 498 692 ha (30,46 %) Počet vlastníkov 957 (s vylúčením opakujúcich sa prí­padov) 1064 veľkostatkov a 1813 dvorov.38
V oblastiach obývaných Maďarmi z úhrnnej výmery 939 007 ha poľnohos­podárskej pôdy podliehalo záboru 325 852 ha, t. j. 34,72 %,39 Ak porov­náme toto číslo s celkovou výmerou poľnohospodárskej pôdy, ktorá podliehala záboru zistíme, že predstavovala takmer jej 3/4. Je to samozrejmé ak si uvedo­míme, že prevažná časť poľnohospodárskej pôdy sa rozprestierala v južných častiach Slovenska a teda v oblastiach obývaných Maďarmi. Pre porovnanie uvedieme; napríklad v okrese Skalica bolo zobranej 0,14 % poľnohospodárskej pôdy (všetkej 1,14 %), v okrese Banská Bystrica 6,20 % (6,42 %), v okrese Dolný Kubín 1,7 % (3,39 %) atď., kým v okrese Nové Zámky 42,18 % poľno­hospodárskej pôdy (všetkej 44,52 %), v okrese Topolčany 43,88 % (51,66 %), okr. Vráble 38, 16 % (43,86), v okrese Galanta 38,70 % (40,79 %) v okrese Šamorín 30,96 % (33,47) atď.
Aj keď samotný zabor postihol Maďarov vôbec, boli to predovšetkým veľko­statkári, ale o to v širšej miere boli postihnutí maďarskí drobní roľníci, poľno­hospodárski robotníci atď. práve prídelom tejto zabranej pôdy, kde sa, ako sme si ukázali preferoval národnostný aspekt.
Zábrana poľnohospodárska pôda v oblastiach obývaných Maďarmi bola rozdelená takto:


Podľa maďarskej štatistiky zo 130 280 ha poľnohospodárskej pôdy, ktorá bola rozdelená novým majiteľom až 103 417 ha (79,37 %) z tejto pôdy pri­padla, a to vo forme kolónií, zbytkových statkov a drobného prídelu prísluš­níkom inej národnosti ako maďarskej, kým žiadateľom maďarskej národnosti pripadlo úhrnné 26 863 ha, to znamená 20,63 % z rozdelenej poľnohospodárskej pôdy.42+
Z celého môžeme teda konštatovať, že z 325 852 ha poľnohospodárskej pôdy, ktorá podliehala záboru v oblastiach obývaných Maďarmi, zostalo v ich držbe, a to 108 252 ha prepusteným bývalým majiteľom a 26 863 ha vo forme drobného prídelu, t. j. úhrnom 135 121 ha (asi 40 %). Zbytok, t. zn. 190 731 ha poľnohospodárskej pôdy, ktorá bola v držbe Maďarov sa zabrala a v rôznych formách rozdelila.
Zmienili sme sa už o tom, že pozemková reforma nesplnila nádeje najchu­dobnejších roľníckych vrstiev, a to ani u Slovákov a tým menej, pravda, u Maďarov. Je zrejmé, že maďarský roľník nemohol mať záujem na zachovaní veľkých latifundií, aj keď patrili maďarským príslušníkom. Títo vykorisťovali práve tak, ako každý iný veľkostatkár. Pozemková reforma pri dôslednom plnení svojich sociálnych aspektov mohla zlepšiť jeho postavenie a preto pri­rodzene od začiatku ju podporoval. Ale práve v dôsledku toho, že pozemková reforma tieto aspekty nesplnila, pritom plnila funkciu posilňovania „štáto­tvorných elementov" a tým bola namierená proti maďarskému živlu vôbec, musela mať negatívne dôsledky aj u najchudobnejších vrstiev maďarských roľníkov. Z toho vyrastal radikalizmus maďarského dedinského obyvateľstva, ktorý podchytávali pokiaľ išlo o roľníkov, maďarské politické strany, hlavne Maďarská národná strana a pokiaľ išlo o poľnohospodárskych robotníkov, komunistická strana.
 



 
Poznámky:
1 Československá štatistika, sv. 98. sešit 7,45
2 Československá štatistika, sv. 98, sešit 7, 368.
3 Tak boli vypovedaní niektorí vedúci činitelia madarských opozičných strán. Najskôr to bol Ján Tobler — poslanec Národného zhromaždenia za kresťansko-sociálnu stranu. Na jeho miesto sa dostal Viktor Palkovics, farár z Guty, ktorému nepriznanie československej štátnej príslušnosti zabránilo kandidovať vo voľbách v roku 1925. Obdobne bol vypovedaný aj dr. Kórmendy — Ékes Lajos.
4 Štátny slovenský ústredný archív Bratislava (ďalej len ŠSÚA) PR —NB, kartón č.
5 Esti Ujság, 13. marca 1920.
5a Od roku 1919 v štatistických výkazoch sú Česi a Slováci zahrnutí spolu ako národnosť československá.

6 Štatistická príručka Republiky československé II., 1925, 367.
7 Československá štatistika, sv. 9., tab. 71,

8 Čs. štatistika, sv. 98, sešit 7, 46. a 81.
9 Čs. štatistika, sv. 98, sešit 7, 46+ a 81.
10 J. Svetoň, Obyvateľstvo Slovenska za kapitalizmu, SVPL 1958, 345.
11 Čs. štatistika, sv. 98, sešit 7, 46+.
12 Tamže, 81.
13 Štatistická príručka Republiky československé II., 1925, 107.
14 Čs. štatistika, sv. 98, sešit 7, 107.
15 Čs. štatistika, sv. 98, sešit 7, 98, 49+.
16 Tamže, 50.
17 Tamže, 68.
18 Spracované podľa Čs. štatistiky, sv. 98, sešit 7, 46+, 45 —46 a 65.
19 ŠSÚA, PR-NB, kartón č. 252.

20 ŠSÚA, Pr-NB, kartón 252 a 2188.

21 M. S trhan, K niektorým otázkam hospodárskeho vývinu Slovenska v roku 1918—1938, Hist. časopis, roč. IX. 219-220.
22 Tamže, 222.

23 Štatistická príručka Rep. čsl. II., 1925, 218.
24 Spracované podľa Stat. pŕír. Rep. čsl. II., 156—157.
25 Spracované podľa Stat. pŕír. Rep. čsl. II., 166.
26 Tamže, 138-139.
27 Ide o osoby zárobkové činné a nie vydržiavané (Čsl. štatistika, sv. 116, sešit 10, 19+.

28 Čsl. štatistika, sv. 116, sešit 10, 16+

28a do nevýrobného, alebo neproduktívneho povolania môžeme zahrnúť tieto odvetvia: obchod, peňažníctvo, verejnú službu, slobodné povolania a domáce služobníctvo.
29 Tamže, 16+

30 ŠSÚA, PR-NB, kartón č. 2188.

30a Napríklad pri štrajku poštových zamestnancov v Bratislave na ktorom sa zúčastnilo asi 2000 osôb, väčšinou maďarskej národnosti, boli prepustení a na ich miesto boli prijímané nové sily.

31 ŠSÚA, PR-NB, kartón č. 2188. Esti Ujság, 20 jún 1920.

32 Čsl. štatistika, sv. 216, sešit 10, 14+.
33 Pavel Horváth, Príručka hospodárske štatistiky Slovenska, 1935, 24.
34 Tamže, 14-15.
35 Ján Voženílek, O rozdelení velkostatkú k účelu vnitŕni kolonizace v Čs. rep., Praha 1919, 28.
36 Ján Voženílek, Studie k pozemkové reforme na cukrovarských statcích na Jižntm Slovensku, Praha 1926, 10-11.

37 A Visszatért Felvidck 1918-1938, Budapest, 1939, 152.
38 Tamže, 20.
39 A Visszatért Felvidék 1918-1938, Budapest 1939, 152.

39a Do roku 1930 bolo na Slovensku vytvorených dohromady (t. j. úradných aj súkromných) 80 kolónií s 2008 usadlosťami s celkovou výmerou 31, 376,98 ha pôdy. Zriaďované boli len v okresoch s maďarským obyvateľstvom.

40 Ján Voženílek, Předběžné výsledky čs. pozemkové reformy, 510

41 Tamže, 29-31.

42 Spracované podľa údajov uvedených A Visszatért Felvidék, Budapest 1939, 153.

42a O správnosti týchto údajov nás presvedčuje aj dielo maďarských autorov Surányiho a Váradiho a A magyar múlt és jelen, különös tekintettel a magyar kisebbség helyzetére a Csehszlovák kóztársaságban — Bratislava 1928, 189, kde sa konštatuje, že do marca 1928 obdržali maďarskí prídelci na Slovensku 22 300 ha poľnohospodárskej pôdy.

 
 

The index.php: SIZE[b]: 27,750 MODIFIED: 2019.02.16 18:57:17.MD5: 098e109679aaf1306302605624ab70f1 STATUS: OK  This window is : x