Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  18-12-10   500  
0
Až v r. 1996 sa zostavovateľkám podarilo vydať knihu, materiál ku ktorej získali ešte začiatkom 80-tych rokov počas výskumu v moskovských archívoch. Tatiana Ivantyšinová a Marina Dostaľová spracovali 11 listov mladého ruského cestovateľa Vasilija Panova, ktorý ich písal svojej matke počas cestovania po strednej a juhovýchodnej Európe. Panov bol literát, člen moskovskej skupiny slavjanofilov, blízky priateľ Gogoľa, s ktorým pôvodne aj vycestoval do Európy. Od druhej polovice 30. rokov cestovali po slovanských krajinách viacerí ruskí literáti, ktorí oboznamovali ruské publikum so svojimi zážitkami z ciest (Pogodin, Sreznevskij, Boďanskij). Listy sú zaujímavé z hľadiska sledovania súvislostí slavjanofilského hnutia a prebúdzajúceho sa slovanského nacionalizmu v strednej a juhovýchodnej Európe.  

Uvádzame fragmenty z listov o návšteve V. Panova Prahy, Budapešti a Bratislave.

Viedeň, 20./8. marca 1943
... Prišli sme do Pešti v sobotu ráno. Krásny pohľad je na tieto dve mestá - Pešť (Pesth) a Budín (Offen), ležiace jedno oproti druhému na protiľahlých brehoch Dunaja a spojené mostom. Na ľavom, celkom rovnom a nízkom brehu sa rozkladá veľkolepá Pešť. Rad vysokých, krásnych budov tvorí jej nábrežie a ďalej, vo vnútri mesta sa tiahnu krásne vydláždené ulice, sú tam prepychové obchody, zasklená malá kolonáda, premávajú tam koče uhorských magnátov, na bakoch husári odetí v zlate a v striebre, je tam hlavná divadelná scéna, Židia s bradami, Srbi v kožuchoch, tureckí poddaní vo fezoch, mladí bradatí Maďari, fúzatí advokáti vo fíčúrskych plášťoch a mentiekach; práve tuje obchodné stredisko celého Uhorska.

V porovnaní s ním Budim [tak v orig. - pozn. red.], ležiaci na protiľahlom vysokom brehu, kde sídli uhorský palatín-rakúsky arcivojvoda  vyzerá biedne, ale majestátne s veľkým palácom na kopci a pevnosťou, ktorá ho obkolesuje ako amfiteáter; so svojím starobylým hradom s niektorými veľkými, hoc aj nepeknými domami blízko mosta; s vojakmi, prechádzajúcimi po prázdnych uliciach, strážami, stojacimi pred domami vo vnútri pevnosti, s chudobnými, obielenými domčekmi rozloženými na neďalekom vysokom brehu a pripomínajúcimi dedinu; so zelenými zôkol-vôkol veľkolepo sa týčiacimi vrcholcami kopcov, na ktorých stojí buď ďalšia pevnosť, alebo kostol.

Pešť má 40 000 obyvateľov a Budim 30 000. Ubytoval som sa v Pešti a ponáhľal som sa ku Kollárovi  evanjelickému kazateľovi, znamenitému pevcovi Slávy dcéry, slávnemu spisovateľovi a jednému z hlavných zástancov duchovného spojenia a jednoty všetkých Slovanov. Kmeň Slovákov, žijúcich v Uhorsku, ho nazýva svojím otcom a Maďari (Uhri)[1.32 v.] ho vášnivo nenávidia a nejeden z nich by bol schopný usilovať mu o život.
19./7. marca. Veľmi sa mi potešil a požiadal ma, aby som k nemu večer zašiel. Porozprával mi o svojich cestách v roku 1841 a vypytoval sa ma na moje. Terajšie nešťastné postavenie Srbska mu poskytlo zámienku, aby sa vo všeobecnosti rozhovoril o rozbrojoch Slovanov v minulosti, o ich rozdrobenosti, ktorá spôsobila, že tento kmeň, najväčší svojím počtom, mal pre ľudstvo najmenší význam. Nepriniesol nijakú ideu, neprispel k rozvoju ani umenia, ani vedy. Jeho slová sa rozliehali ako hrom. Malá postava, inak nevýrazná, dostávala hrozivo majestátny výraz. Bol naplnený rozhorčením. Nie všetko som počúval pokojne. Keď začal rozprávať, že Slovania, ktorí boli rozdrobení, doposiaľ nemali svoju históriu, pretože dejiny vojen a údelných sporov nie sú ešte históriou ľudstva, vzbúril som sa. Usiloval som sa dokázať, že aj keď by sa teraz mala začať nová epocha v dejinách Slovanov, v ktorej by mali ukázať svetu svoj význam pre ľudstvo, aj predtým mali svoje dejiny. Najmä ohľadom čo sa týka Ruska som s ním nemohol súhlasiť. Hoci bolo doposiaľ oddelené od svojich bratov, už ukázalo svoj vplyv a má za sebou nepretržitú históriu svetového významu. Kollár sa príliš ohraničuje svojím terajším názorom. Nevie rozlišovať čas [v zmysle historický čas - T.I.] a a nedokáže priznať každému slovanskému kmeňu jeho význam. Myslím si, že to je dôvod, prečo jeho kniha o literárnej vzájomnosti Slovanov, ktorá bola vydaná už v roku 1837, a ktorú som čítal ešte v Rusku, nás tak málo ovplyvnila. Pamätám si, že keď som šiju prečítal, nebol som s ňou spokojný, a že vo mne vtedy vôbec nevzbudila pocit vzájomnosti.
My naozaj máme svoju samobytnosť, svoju literatúru a keď od nás budú požadovať, aby sme sa zriekli svojej osobitnej národnosti a prijali spoločnú s inými malými kmeňmi, ktoré pred päťdesiatimi rokmi samé seba považovali za mŕtve, keď od nás chcú toto požadovať a neukážu nám najprv, čo majú v sebe títo ostatní Slovania, aké boli predtým ich osudy a akú silu predstavujú do budúcnosti, potom takáto požiadavka vyvolá skôr náš odpor než spoluúčasť a vzájomnosť. Takto som to videl predtým, ale teraz som sa zoznámil so slovanským svetom a stal som sa horlivým prívržencom jeho pevného zväzku.
Treba nechať každému svoje, a potom každý bude ochotný svojou osobitosťou pôsobiť v spoločnom kruhu, o ktorý sa bude usilovať a bude považovať za poctu, za nevyhnutnosť patriť doň.

Kollár neuznáva národnosť, osobitné kmene mimo svojho kruhu, pretože neberie do úvahy ich predošlý vývin a odtiaľ pramenia jeho čudné názory: nepáči sa mu Puškin, lebo uňho nenašiel nič, čo by sa týkalo iných Slovanov okrem Rusov. A pred Puškinom dáva prednosť Chomiakovovi , pretože napísal biedne veršíky, vyzývajúce k spoločnému zväzu!... Zápalisto som mu odporoval. Ale celkom sa mu zapáčili moje názory. Moja cesta sa mu javila veľkou zásluhou. Pozýval ma na druhý deň, v nedeľu k nemu poobede, musel som to odložiť na pondelok, pretože už na parníku ma pozval jeden Srb. Spolu s ním a s jeho ženou sme sem prišli - istý Djurkovič , hlavný inšpektor pravoslávnych ľudových škôl v Uhorskom kráľovstve.
V Pešti žijú predstavitelia literárnej činnosti dvoch slovanských kmeňov - Kollár, ako predstaviteľ Slovákov, a redakcia Srbských ľudových novín a literárny spolok, ktorý sa volá Matica srbská   , ako predstavitelia Srbov, žijúcich v Uhorsku. Bohužiaľ, spája ich síce spoločné miesto, ale málo ich ešte spája duchovná jednota a vzájomnosť. [1. 32 zboku] Ich zvláštne miestne zblíženie a zároveň celkom odlišný vývin vysvetlím neskôr, keď už budem pod rodnou strechou, ak Boh dá, dopĺňať tieto svoje úryvkovité správy.
Mal som neobyčajne šťastnú príležitosť v krátkom čase sa trochu zoznámiť aj s jednými, aj s druhými. Len čo som prišiel, hneď v sobotu večer som sa dozvedel, že na druhý deň v nedeľu sa má konať slávnostné zasadnutie spolku Matice srbskej, ktoré býva každý rok na deň svätého Savvu ako patróna spolku a v deň menín jeho hlavného dobrodinca, grófa Savvu Tekeliju,11 ktorý z vlastnej vôle zriadil v Pešti Srbský inštitút a poskytoval mu každoročne 100 000 zlatých (280 000 rubľov). Vlani zomrel a odkázal mu celý svoj obrovský majetok, pričom dozor nad ním poručil Matici srbskej.

V tento rok mala byť slávnosť, ktorá sa zmenila na panychídu po slávnom Tekelijovi, odložená kvôli neprítomnosti jeho predsedu, pravoslávneho budimského biskupa Platóna Atanackoviča . Neskôr bola stanovená na túto nedeľu, aby sa jej mohli zúčastniť aj Srbi, ktorí v tento deň prichádzajú zo všetkých končín do Pešti na jarmok.

O tejto slávnosti a o ostatných dňoch môjho pobytu [1. 31 priečne] v Pešti, o mojom príchode do Bratislavy (Pressburg na Dunaji, na uhorských hraniciach neďaleko Viedne), kde som sa zastavil na jeden deň, o tom, ako ma tam prijali a tiež aj o mojom príchode do Viedne, o tom už v ďalšom liste...
 

 
Viedeň, 30./18. marca 1843
... Z Pešti som odcestoval 15./3. marca ráno loďou, na ktorej bol aj arcivojvoda Štefan , syn uhorského palatína, ktorý išiel do Viedne. Na druhý deň ráno sme prišli do PreBburgu (po slovensky a po česky Bretislava[tak u autora; dobový názov štúrovcov - pozn. red.], po srbsky Požuň), kde som sa tiež zastavil, nemohol som sa zdržať dlhšie než jeden deň, lebo som sa ponáhľal do Viedne. Ale aj za ten jediný deň som prežil veľa.

Majú tam jedno protestantské lýceum. Slováci, ktorí tam študujú, majú svoje vlastné triedy, povolené vládou, v ktorých sa zaoberajú obzvlášť národným jazykom (je skoro rovnaký s češtinou - literatúru majú teraz spoločnú, ako, napríklad, Veľkorusi a Malorusi) a dejinami. Takže v tomto Lýceu tvoria akoby osobitný inštitút. Ich starý profesor  nerobí už skoro nič, ale má zástupcu, mladého muža, neobyčajne vzdelaného a takého zmýšľania, že lepšie som nenašiel u žiadneho zo Slovanov.  Ihneď som sa vydal k nemu a niekoľko hodín sme bez prestávky zapálené a dychtivo debatovali. Išiel so mnou na obed a keď sa dozvedel, že sa v PreBburgu zdržím len jeden deň, dal to hneď vedieť svojim žiakom a priateľom - sú zároveň jedno i druhé vo vzťahu k nemu a určil im miesto, kde sa stretnú. Po obede ma odviedol na toto miesto za mestom, vzdialené na hodinu chôdze.

Deň bol nádherný - vrch, ktorému vraveli Kozí vrch , patrí k vysunutým, najzápadnejšie položeným výbežkom Karpát. Je odtiaľ vidieť veľkú časť severozápadného Uhorska, obývaného Slovákmi. Od úpätia jedneho z týchto pahorkov, na ktorom sme stáli, sa rozprestiera šíra rovina s tou najúrodnejšou pôdou. Na východe na jej konci vidno čierne bodky - to sú už Tatry. Jedným z týchto bodov mi označili miesto, kde leží Nitra, významné starobylé mesto, v ktorom šírili vieru ešte naši pravoslávni slovanskí apoštoli Cyril a Metod. Bože! Vtedy boli Slovania ešte všetci pravoslávni! Koľko sa ich už teraz odtrhlo!

Cestou sme za mestom stretali Slovákov, trúsiacich sa jednotlivo, aby si ich nikto nevšimol, a tu sa k nám postupne pripájali. Veľa ich už čakalo na mieste a keď som vyšiel na miesto spomínaného výhľadu, bol už okolo mňa krúžok tak päťdesiatich ľudí... Všetko mladí chlapci, poväčšine pekní, zdraví, s múdrym a bodrým výrazom tváre; iba na niektorých akoby hrozná a nespravodlivá chudoba zanechala svoju pečať.
 
[...]  mi podal papier.  Pozrel som naň - boli to dve strofy veršov, ktorými ma vítali. Odrazu sa tých päťdesiat hlasov rozoznelo a s nádhernou melódiou mi tie verše zaspievali. Slzy, ktoré mi mimovoľne vytryskli, boli, pravdaže, mojou prvou odpoveďou, prvým vyjadrením vďačnosti. Nikdy som nemyslel tak málo na seba, vôbec som to na seba nevzťahoval. Videl som len výraz lásky k Rusom a bol som šťastný. Keď zmĺkli, vyjadril som im to niekoľkými nesúvislými slovami. Jeden z nich, ktorý stál blízko mňa a s ktorým som sa
za všetkých objal, mi odpovedal, že ničím iným ma nemôžu uvítať a vyjadriť svoju lásku a radosť, len piesňou. Potom mi zaspievali ešte niekoľko ľudových piesní. S pohľadom obráteným k vzdialenému bodu, kde leží teraz bezvýznamná Nitra, ospievali v ponurej melódii toto voľakedy slávne miesto. Rozdelili sa na zbory, ktoré sa v určitej vzdialenosti rozmiestnili na vŕškoch a v údolí a spievali jeden za druhým, odpovedajúc si navzájom ako ozvena.

Potom sme sa rozišli. Len zopár ich išlo spolu s nami do mesta a potom do bytu mladého učiteľa. Tam som im čo to porozprával o svojej ceste. Môj priateľ ma odprevadil do hotela a tam sme ešte dlho spolu posedeli. Na druhý deň som skoro ráno odišiel a večer som už bol vo Viedni.

Už sú to dva týždne, čo som tu a vlastne nemám nič zvláštneho na práci. No najhoršie je, že neviem, ako dlho tu ešte budem. Pred piatimi dňami som náhodou stretol na ulici malého Naumova, ktorý išiel so svojím sluhom z divadla. Keď som počul ruskú reč, pripojil som sa k nim, čo by som, mimochodom, tak pred dvoma rokmi, keď som Rusov stretával častejšie, ani za nič neurobil. Dozvedel som sa, že je to syn Pavla Alexejeviča a že sú tu už šesť mesiacov. Nepripustil námietky a dotiahol ma k matke, ktorá sa mi naozaj zaradovala. Pavel Alexejevič bol vtedy odcestovaný v Benátkach a vrátil sa na druhý deň. Teraz u nich skoro každý deň obedujem...
 
 
 

The index.php: SIZE[b]: 27,787 MODIFIED: 2019.03.31 00:07:53.MD5: a650b108a1ba92dbbd18e8f44ecd3ee4 STATUS: OK  This window is : x