Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  19-01-11   132  
0
Publikácie o Európskej únii v kníhkupectvách prakticky nenájdete. Rovnako ani v knižniciach ich nebude mnoho. Existuje niekoľko starších skrípt venovaných Európskej únii z pohľadu regionálneho rozvoja, vyznievajú však rozpačito, keďže je viac-menej jasné, že regionálne rozdiely ďalej rastú. Útla knižka pracovníka Ekonomického ústavu SAV P. Staněka a P. Ivanovej z Ekonomickej univerzity je bielou vranou, vyšla v roku 2016 v náklade 300 exemplárov. V knihe nájdeme voľné úvahy o súčasnom stave Únie a jej výhliadkach do budúcnosti. Slovami autorov "provokujúce, varujúce  a inśpirujúce myšlienky".  

Úplne absentujú tabuľky či grafy, ostatne to len odzrkadľuje spôsob, akým sa na Slovensku vedie diskurz o EÚ. Prakticky žiadne analýzy, iba emócie, ktoré sa môžu kedykoľvek a nepredvídateľne zvrtnúť. Žiadne zo strategických dokumentov Únie (Biela kniha z roku 1996, Lisabonská stratégia z roku 2000, stratégia 2020 či AGENDA 21) sa nedarilo naplniť a rozpad Únie je jedna z alternatív, ktorú autori pripúšťajú.

Medzi faktormi vplývajúcich na budúcnosť sú na prvom mieste štrukturálne fondy, ktorých pokles po odchode Británie znižuje lukratívnsť EÚ nielen pre potencionálnych budúcich členov, ale aj pre nás. Autori predpokladajú, že pri eurofondoch sa bude tlačiť na zvýšenie spoluúčasti na 20 % až 40 %, na zmenu podielu návratnosti vynaložených prostriedkov napríklad vo výške 90 %, 80 %, 50 % a pod. Paradoxne tieto zmeny vnímajú autori ako ohrozenie kohézie, hoci by sa iba vrátil zdravý rozum do systému a eurofondy by prestali tiecť do stratena.

Ostatne kam tieto peniaze tečú, o tom majú autori dosť hmlisté predstavy. Opakujú mantru o tom, účelom eurofondov je rozvoj zaostalých regiónov a príprava kandidátskych krajín na vstup do jednotného európskeho hospodárskeho priestoru a integráciu do menovej únie. Domnievajú sa, že prostriedky slúžili na rieśenie dopravnej infraštruktúry, ekológie a  zamestnanosti a že tieto peniaze majú charakter "lákadla"

Z pôvodného princípu vyrovnávania ekonomických rozdielov sa teda stalo skôr lákadlo alebo zdroj financií pre nové členské krajiny. Tým však bola porušená základná fundamentálna stratégia použitia eurofondov ako fondov riešiacich mieru solidarity, mieru kohézie, ako aj mieru podpory urýchlenia rozvoja slabších krajín. Dnes sa z toho stáva iba mechanizmus získavania finančných prostriedkov na riešenie vnútorných problémov, ktoré by sa mohli riešiť aj z vnútorných ekonomických zdrojov, keby sme nedovoľovali nárast šedej a čiernej ekonomiky, korupcie a transfer pricingu a pod. Vzniká teda, paradoxne, situácia, že hlavný nástroj Európskej únie, použitie eurofondov a dotačných mechanizmov, prestal byť nástrojom dobiehania vyspelých krajín zaostalejšími krajinami, ale skôr sa stal znova politickým nástrojom na tlak na jednotlivé členské krajiny v zmysle: Ak nesplníte toto a toto, nebudete môcť čerpať eurofondy.

Podľa autorov sú Eurofondy v súčasnosti zdrojom lacných peňazí, ktoré možno preinvestovať na čokoľvek, len aby nám neprepadli. Tým že sa nemusia vracať stačí, keď sa splnia formálne kritériá, čo spôsobuje financovanie projektov ktoré nemajú zmysel a priečia sa logike jednotlivých aspektov ľudskej spoločnosti. Možno až tretina eurofondov je vynakladaná úplne zbytočne. Míňajú sa len preto, že existujú - tak znejú dve najzaujímavejšie vety v celej knižke, žiaľ nedozvieme sa, ako k tomu záveru autori dospeli.

Domnievajú sa, že je potrebná zmena, lebo zatiaľ jediné nástroje, ktorými EK reguluje tieto dary, sú domáce kofinancovanie a preferovanie návratných dotácií (čo je zatiaľ iba v štádiu úvah). Má sa zmeniť spôsob použitia - na "projekty kumulatívneho systémového typu" (na inom mieste "komplexného a multiplikatívneho typu", "projekty vitálneho typu", "multiplikatívne prepojené projekty") na podporu vidieckeho osídlenia, skultúrňovanie krajiny, riešenie hydrologickej, potravinovej a energetickej bezpečnosti či dopravnú infraštruktúru.


To sú dosť vágne formulácie v situácii, keď nikto nevie ako urýchliť rozvoj krajiny z  darovaných peňazí o použití ktorých rozhoduje príjemca v osobe rôznych lobistických skupín. Práve to je veľký rozdiel voči Marshalovmu plánu pomoci USA európskym štátom po vojne...

Vraj prijímatelia musia pochopiť, že eurofondy nie sú zdrojom čerpania lacných prostriedkov, ktoré možno minúť na čokoľvek, ale že sú nástrojom postupného približovania členských krajín, lebo inak bude rásť nevraživosť medzi prispievateľmi a poberateľmi čo privedie k deštrukcii EÚ.

A že kritériom hodnotenia vývoja v nových členských krajinách by mala byť rýchlosť, ako sa znižuje potreba eurofondov a ako sa sami sa stávajú prispievateľmi.
 
Ak sa teda krajina dostáva do situácie, v ktorej generuje dostatočné bohatstvo a dostatok finančných prostriedkov, mala by mať limitovaný prístup k finančným zdrojom z eurofondov, a v takomto prípade by sme v prvej línii zamedzili vnútornému pocitu nespokojnosti medzi krajinami, ktoré najviac prispievajú do európskeho rozpočtu, a krajinami, ktoré najviac čerpajú z európskeho rozpočtu... Solidaritou nie je poskytnutie čo najväčších prostriedkov do eurofondov, ale solidaritou je dokázať čo najmenej čerpať z týchto fondov a dokázať, že každá krajina má dostatočné vnútorné zdroje na realizovanie opatrení na zvýšenie ekonomického vývoja.

Okrem vzájomnej nevraživosti štátov autori badajú aj nárast miery vnútornej polarizácie príjmov a dôchodkov v jednotlivých členských krajinách, preto súria Eurostat aby poskytoval informácie o vnútornej polarizácii jednotlivých krajín. Nestačí prieskum Silk na vzorke domácností, ale je nutné spolupracovať s národnými orgánmi pri meraní vnútornej polarizácie spoločnosti. Rozdiely medzi prieskumom Silk a podrobnou analýzou skutočnej príjmovej polarizácie slovenskej spoločnosti dosahujú 10-20%, pritom všeobecne sa za tzv. ohrozených chudobou považuje 10 - 11 % obyvateľov v členských krajinách.

Autori predpokladajú, že sa prehlbuje vnútorná polarizácia v jednotlivých členských krajinách a táto sa dostatočne nemeria. V záverečnej kapitole autori konštatujú, že Únia bola až doteraz úspešnejšia ako projekt politický než ekonomický. Neprimerane rýchla integrácia môže národné problémy dokonca i prehĺbiť. Brexit považujú za prejav obáv a nedôvery obyvateľstva. Pritom dôvera sa stráca tak voči nadnárodnej integrácii, ako aj voči vlastným politickým elitám.

Obnovenie dôvery obyvateľov v ideu integrácie je pritom kľúčový predpoklad a východisko pre proces ďalších zmien. Signály riešenia problémov musia byť zrejmé pre každého občana EU. Nová kvalita riešenia problémov (systémový prístup), pravdivé pomenovanie súčasného stavu i budúcich zmien, dôsledný boj proti korupcii, šedej a čiernej ekonomike prinesie nielen dodatočné zdroje, ale súčasne zvýši dôveru občanov vo funkčnosť systému. EU nie je o čistých poberate- ľoch a platcoch, o čerpaní eurofondov, ale o solidarite vnútri nej samotnej.

 
 

The index.php: SIZE[b]: 26,710 MODIFIED: 2019.01.09 23:30:08.MD5: c4503a129be13fa5e595fa996dd7d9bd STATUS: FALSE  This window is : x