Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  19-02-15   420  
0
25 mája sa uskutočnia voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých sa SR v minulosti zviditeľnila rekordne nízkou účasťou - 13,1 percenta. Aj v Nových Zámkoch sa uskutoční jedno z propagačných akcií, ktorými sa Zastúpenie EK na Slovensku snaží burcovať verejnosť pre účasť vo voľbách - 25. februára o 19.00 v Castle Cafe budú s sami diskutovať Róbert Hajšel, riaditeľ Informačnej kancelárie EP na Slovensku a Lukáš Lukačovič, bývalý stážista v EK.  


V tejto súvislosti by sme radi predstavili i jednu z nemnohých kníh ktoré sa zamýšľajú nad budúcnosťou EÚ - knižku bulharskkého publicistu Ivana Krasteva, ktorú vydal Kalligram v r. 2018 a ktorá nesie provokačný názov "Zanikne Európska únia podobným spůsobom ako habsburgská monarchia?" Pod zľahka provokačným názvom sa skrývajú reálne obavy autora, ktorý považuje neúspech migračnej politiky EÚ za potenciálne veľmi nebezpečný z hľadiska prežitia únie ako takej.

Uvedená kniha sa nám javí poctivý pokus o otvorenie diskurzu na niektoré témy.
O Európskej únii toho veľa nevieme a o tom, ako sa v nej darí Bulharsku nevieme vonkoncom nič. Možno čo-to naznačí ak uvedieme, že zo 7 miliónovej krajiny emigrovali za posledné 2 desaťročia 2 milióny ľudí. Mnohé napovie i vtip o tom,  že sú len dve cesty na vysporiadanie sa s politickou a ekonomickou stagnáciou v Bulharsku - Terminál 1 a Terminál 2 letiska v Sofii....
Uvádzame niekoľko ukážok z textu knihy  a na záver recenziu Antona Vydru uverejnenú 19. novembra 2018 v časopise v .týždeň.



 V rovnakom čase, ked'Francis Fukuyama za búrlivého potlesku politických elít západného sveta predpovedal koniec dejín, iný americký politický vedec. Ken Jowitt z Kalifornskej univerzity v lierkeley, predostrel úplne odlišnú interpretáciu konca studenej vojny. Pre Jowitta bol koniec studenej vojny sotva dôvodom na oslavu -naopak, signalizoval začiatok krízy a traumy, počiatočné štádium toho. čo nazýval „novým svetovým neporiadkom". Jowitt, rešpektovaný veterán studenej vojny, ktorý počas celej svojej profesionálnej kariéry študoval spôsob, akým si periférne komunistické režimy, ako napríklad Ceausescovo Rumunsko, prispôsobujú sovietsky model, nesúhlasil s Fukuyamovou tézou, že koniec leninizmu bol „akýmsi náhlym a prudkým dejinným úderom, ktorý na zvyšok sveta nemal prakticky žiadny vplyv." Podľa jeho názoru by sme „koniec komunizmu mali pripodobniť ku katastrofickej sopečnej erupcii, ktorá na začiatku okamžite ovplyvní iba
blízke politické .biotopy' (iné leninistické režimy), ale jej efekty budú pravdepodobne mať globálny dosah na hranice a identity, ktoré celé polstoročie politicky, ekonomicky a vojensky definovali svet a určovali jeho chod.

Pre Fukuyamu bol svet po studenej vojne stále riadený formálnym poriadkom, v rámci ktorého síce hranice medzi štátmi pretrvajú, ale nebudú už dostatočne silnou motiváciou na vyprovokovanie konfliktu alebo vojny. Predstavoval si, ako sa šíri postmoderný obraz sveta, v ktorom hodnoty víťazia nad záujmami, a predstavoval
si superštát. ktorý - a to nie je žiadne prekvapenie - mal mať štruktúru ptnlobnú Európskej únii. Jowitt sa na veci, naopak, pozeral omnoho pesimistickejšie: videl prekreslené hranice, zmenené identity. rozSirujúcc sa konflikty a ochromujúcu neistotu. Postkomunistické obdobie nevnímal ako vek napodobovania, v ktorom sa vyskytne len niekoľko dramatických udalostí, ale ako bolestivú a nebezpečnú dobu plnú dystopických. zmutovaných a nevyspytateľných režimov. Vo Kukuyamových predstavách bola Európa modelom  nadchádzajúceho globálneho liberálneho poriadku. Pre Jowitta bol starý kontinent, naopak, epicentrom nového svetového neporiadku. Jowitt súhlasil s Fukuyamom v tom, že sa neobjaví žiadna univerzálna ideológia schopná konkurovať liberálnej demokracii, obával sa však postideologickej politiky.

Fukuyama tvrdil, že jeho úlohou nie je odpovedať „na výzvy liberalizmu zo strany každého pomäteného mesiáša kdekoľvek na svete" Či na zvláštne neliberálne myšlienky, ktoré „napadnú ľuďom v Albánsku alebo Burkine Faso", Jowitt s nim však nesúhlasil. Univerzitný profesor z Berkeley predpovedal návrat potlačených etnických, náboženských a kmeňových identít, Koniec dejín mal podľa neho uviesť vek rozhorčenia. Skutočnosť, že chýba silná univerzalistická ideológia schopná konfrontovať liberalizmus, neznamenala koniec revolúcií per se, skôr slúžila ako spúšťač vzbúr proti predstave univerzalizmu ako takej a proti pozápadneným kozmopolitným elitám, ktoré túto predstavu obraňovali.

Jowitt predpovedal, že vo svete, ktorý je na jednej strane prepojený, ale na strane druhej ekonomicky, politicky a kultúrne nerovný, musíme byť pripravení na výbuchy hnevu a hnutia na ňom postavené; tie povstanú z popola
oslabených národných štátov. Jowitt tvrdil, že svet, ktorý vzišiel z konca studenej vojny, bol istým spôsobom ako bar plný nezadaných ľudí: „Predstavte si množstvo ľudí, ktorí sa navzájom nepoznajú, ktorí sa z nudy dajú dokopy, poberú domov, vyspia sa spolu, nikdy sa už neuvidia, nepamätajú si meno toho druhého, vrátia sa do baru a stretnú niekoho iného. Je to svet, ktorý netvoria prepojenia, ale, naopak, neprepojenia.-* Povedané inými slovami, je to svet bohatý na zážitky, ktorý však nedokáže ustanoviť stabilné identity a lojality. Neprekvapuje, že jednou z možných reakcii na neistotu, ktorú prináša globalizácia. je návrat hraníc ako bariér, po ktorých ľudia a štáty volajú. Jowitt vo svojej brisknej metafore tvrdí, že „barikáda je ako rímskokatolícke manželstvo. Uzavrieť ho môžete, ale rozviesť sa už nedá."

A práve tento posun od neprepojeného sveta 90. rokov minulého storočia k vznikajúcemu zabarikádovanému svetu mení úlohu, ktorá sa od demokratických režimov očakáva. Demokracia je typom režimu, ktorý praje emancipácimenšín (pochody žien a gayov a iné opatrenia na ochranu diskriminovaných a znevýhodnených), teraz ho však nahrádza politický režim, ktorý podporuje predsudky väčšiny. A práve politický šok spôsobený prílevom utečencov a migrantov je hnacou silou za týmto posunom. Štúdia, ktorú londýnsky think tank publikoval dávno pred brexitom a víťazstvom Donalda Trumpa v prezidentských voľbách, ukázala, že odpor k liberálnemu prístupu k migrácii je to. čo podporovateľov populistických pravicových strán charakterizuje.Ani ekonomická kríza, ani rastúca spoločenská nerovnosť, ale práve to, že sa liberalizmus nedokázal vysporiadať s problémom migrácie, vysvetľuje, prečo sa verejnosť proti nemu obrátila. Práve pre neschopnosť a neochotu liberálnych elít o migrácii diskutovať a vysporiadať sa s jej dôsledkami, ako aj pre trvanie na tom, že existujúce postupy vždy znamenajú zisk pre každého zúčastneného (t. j. win-win), sa liberalizmus v očiach mnohých stal synonymom pokrytectva. Tento protest proti pokrytectvu liberálnych elít od základu mení európsku politickú mapu.

Rovnako ako voľný prúd nápadov prispel ku koncu komunizmu (a tým aj studenej vojny), prúd ľudí. kto-
rí prekračovali hranice EÚ a Spojených štátov, prispel ku koncu usporiadania, ktoré vzniklo po studenej vojne. Utečenecká kríza ukázala zbytočnosť paradigmy, ktorá po studenej vojne vznikla, a najmä neschopnosť inštitúcii a pravidiel z jej čias vysporiadať sa s problémami súčasného sveta. Jednou u najlepších ukážok tohto zlyhania je Ženevský dohovor o utečencoch z roku 1951.
 

 

 
Napriek veľkým rozdielom v politickom kontexte sa dnešná situácia v mnohom podobá témam, ktoré hýbali verejnou mienkou v 60. rokoch minulého storočia. Majority, ovládané pocitom strachu, sa obávajú, že cudzinci
získajú kontrolu nad ich krajinami a ohrozia ich spôsob života. Sú tiež presvedčené, že súčasná kríza je výsledkom konšpirácie medzi kozmopolitne ladenými elitami akmcňovo založenými imigrantmi. Tieto ohrozené majority nereprezentujú ašpirácie utláčaných, ale frustrácie tých, ktorí utláčaní nie sú. Nespája ich populizmus „pre ľudí", ktorý, tak ako pred sto rokmi, žije z romantických predstáv nacionalistov, ale populizmus poháňaný demografiou
Na takýto druh populizmu nás však história a skúsenosť pripravili len slabo. Ľudia, ktorí dnes v Európe volia krajnú pravicu, do veľkej miery zdieľajú pocity francúzskych pieds noirs, ktorí museli opustiť Alžírsko počas jeho boja za nezávislosť. Rovnako ako oni sú radikalizovani a cítia sa byť zradení. Onen Molotovov kokteil nostalgie a fatalizmu. ktorý v Európanoch zapálili noví populisti a dnes sa šíri strachom premknutou Európou, najlepšie vystihuje kontroverzná kniha Michela Houellcbccqa Podvolenie. o ktorej sa viedli vášnivé diskusie.10 Francois, hlavný hrdina románu, je akademik po štyridsiatke, ktorý pôsobí na Sorbonne, žije sám. večeru si zohrieva v mikrovlnke a spáva so svojimi študentkami. Nemá priateľov (ale ani nepriateľov) a nemá žiadne záväzky ani záujmy - okrem francúzskej literatúry 19. storočia. Francois pozerá porno na internetc. chodí za prostitútkami a stane sa svedkom toho, ako toxický mix konformizmu a politickej korektnosti vynesie vo Francúzsku k moci islamistov a Francoisovu rodnú krajinu zmení na akúsi osvietenú verziu Saudskej Arábie.
Nórsky spisovateľ Karí Ove Knausgaard na margo knihy poznamenal, že -ak sa na ňu pozrieme ako na zoznam konštatovaní, potom je jasné, že máme do činenia so samotou, nedostatkom lásky a zmyslu... a neschopnosťou pociťovať emócie alebo nadviazať blízke vzťahy s inými ľuďmi."

Samozrejme, Francoisova samota je pre Houellebecqa len literárnym prostriedkom. Podvolenie je anatómiou
úpadku a kapitulácie sekulárnej Európy tvárou v tvár silnejúcemu islamu. Je o Európe, ktorá sa nezmôže na odpor, nemá vodcov, ktorí by za ňu bojovali, a nemá ani kam utiecť. Francoisova dvadsaťdvaročná milenka Myriam ujde spolu s rodičmi do Izraela, avšak samotný Francois nemá kam uniknúť. V hrozných predstavách ohrozenej európskej majority je imigrácia jednou z foriem invázie, v rámci ktorej cudzinci prichádzajú zo všetkých strán, a únik neprichádza do úvahy. V tomto zmysle voliči krajne pravicových strán vnímajú samých seba ako omnoho tragickejšie postavy než francúzski pieds noirs. pretože sa nemajú kam vrátiť.
 

 

 
Maďarský filozof a bývalý disident Gáspár Miklós Tamás pred desiatimi rokmi povedal, že osvietenstvo, v ktorom je koncept Európskej únie intelektuálne ukotvený, vyžaduje univerzálne občianstvo.Aby však bolo univerzálne občianstvo možné, musí sa udiať jedna z týchto dvoch vecí: buď majú ľudia pri svojom hľadaní práce a vyššej životnej úrovne absolútnu slobodu pohybu, alebo bude musieť zmiznúť obrovská ekonomická politická nerovnosť medzi jednotlivými krajinami a potom budú môcť ľudia svoje univerzálne práva využívať všade rovnako. Ani jedna z týchto vecí sa však v dohľadnej dobe ak vôbec nestane. {The Economist v roku 2014 na základe dát Medzinárodného menového fondu odhadol, že kým rozvíjajúce sa ekonomiky dosiahnu západnú životnú úroveň, môžu ubehnúť aj tri storočia.) Na svete dnes nájdeme mnohé nefunkčné alebo zlyhávajúce štáty, v ktorých nikto nechce žiť ani pracovať; Kurópa navyše nemá vôľu otvoriť hranice,
ani kapacitu na to, aby to urobila.
 

 

 
Na to, aby sme odhalili rozličnú mieru dôvery v Úniu na západe a východe, stačil počas posledných desiatich rokov rýchly pohľad na prieskumy verejnej mienky. Obyvatelia západnej Kurópy spravidla viac dôverujú národným vládam ako Bruselu - jasne tak dávajú najavo, že Bruselu veria, pokiaľ ich vlády dokážu ovplyvňovať smer, ktorým sa Európa uberá.
Na východe prevláda iná logika. Väčšina ľudí má skôr tendenciu namiesto svojich vlád dôverovať Bruse-
lu. Svoje nádeje opierajú o technokratov v Bruseli, ktorí sú kompetentnejší a menej skorumpovaní ako ich vlastní lídri. Migračná kríza však zmenila aj túto dynamiku. Presvedčenie Nemcov a Švédov, že ich vlády dokážu formovať spoločnú politiku EU, je oslabené, zatiaľ čo Východoeurópania teraz vkladajú väčšiu dôveru vo vlády svojich štátov ako v Brusel - a to aj napriek tomu, že čo sa týka ich kompetentnosti a poctivosti, naďalej ostávajú skeptickí. Považujú ich však /a pripravené ochraňovať to, čo je jasným štátnym záujmom. V skratke, migrácia opäť vniesla do politiky nacionalizmus a s ním aj obnovenie rozdelenia na východ a západ  teda za predpokladu, že toto rozdelenie vôbec niekedy prestalo existovať.
 

 

 
V strednej a východnej Európe na histórii záleží a historická skúsenosť tohto regiónu veľmi často odporuje
tomu, čo globalizácia sľubuje. Stredoeurópania si omnoho viac ako iní uvedomujú výhody, ale aj temne stránky multikulturalizmu. Národy a Štáty východnej Európy vznikli takmer naraz v neskorom devätnástom storoči. V západnej Európe formovalo kontakt európskeho a neeurópskeho sveta dedičstvo koloniálnych ríš, stredoeurópske štáty sa však zrodili na troskách kontinentálnych mocností - Nemecka, Ra k úsko-U horská. Ruska - a /.etnických čistiek, ktoré nasledovali. Etnické zloženie západnej Európy bolo v devätnástom storočí vo všeobecnosti harmonické ako krajina na maľbe Caspara Dávida Friedricha. avšak mozaika strednej Európy omnoho viac pripomínala expresionistické dielo Oskara Kokoschku. Poľská spoločnosť bola v medzivojnovom období multietnická a multikonfesionálna a viac ako tretinu z nej tvorili Nemci. Ukrajinci alebo Židia. Dnes je však Poľsko jednou z etnicky najhomogénnejších krajín na svete - až 98 percent populácie tvoria etnickí Poliaci. Pre mnohých z nich predstavuje návrat k multietnickej spoločnosti zároveň návrat do komplikovaného obdobia medzi svetovými vojnami. Koniec-koncov, práve skaza a záhuba Židov a Nemcov umožnila v kra-
jinách strednej Európy vznik strednej triedy.
 

 

 
Stredoeurópsky odpor k dnešným utečencom sa však neodvíja len od histórie, ale aj od skúseností s obdobím po páde železnej opony. Po komunizme a tvrdých liberálnych reformách totiž tieto krajiny ovládol cynizmus. Je možné, že stredná Európa sa v rebríčkoch nedôvery k štátnym inštitúciám nachádza na vedúcich priečkach. Brechta tam dnes už v učebniciach nenájdete, ale väčšina obyvateľov východnej Európy by sa stále podpísala pod jeho názor, že .nikto z nás nie je taký zlý ako svet. v ktorom žijeme." Východoeurópania čelia prílevu imigrantov a ekonomickej neistote a mnohí z nich sa cítia byť zradení. Boli totiž presvedčení, že vstup do Európskej únie povedie k prosperite a ukončí existenciu plnú kríz. Sú však chudobnejší ako obyvatelia západnej Európy a teraz sa pýtajú, ako od nich niekto môže očakávať prejavy spontánnej ľudskej solidarity. Úprimne povedané, reakcia obyvateľov východnej Európy sa veľmi nelíši od belošských robotníkov, ktorí podporujú Donalda Trumpa. Obe tieto skupiny totiž samé seba vnímajú ako tých, na ktorých sa zabudlo a ktorí prehrali. Nepriateľská reakcia východnej Európy k utečencom a migrantom má korene aj v pocite zrady, ktorý mnohí jej obyvatelia cítia, keď počujú európskych lídrov hovoriť o tom. že masová migrácia je win-win situáciou. Oxfordský ekonóm Paul Collier vo svojej knihe Exodus vyjasňuje, že migrácia ľudí z chudobných krajín na Západ je pre migrantov síce výhodná a ako celok prospieva aj spoločenstvám, ktoré ich prijímajú, ale môže mať negatívny vplyv na nižšie vrstvy týchto spoločenstiev, a to najmä na šancu ich deti na lepší život.

Liberálne odmietanie priznať akékoľvek negatívne efekty vyvolalo reakciu, v ktorej dominuje odpor voči establishmenru (a najmä proti mainstreamovým médiám) a ten dnes v mnohých krajinách lomcuje
demokratickým politickým životom.

Zaujímavé je, že keď sa hovorí o faktoroch, ktoré ovplyvnili východoeurópsku reakciu na utečencov, najmenej sa diskutuje o demografickej panike. Práve tá je však kritická. V nedávnej histórii strednej a východnej Európy mizli národy aj štáty. Za posledných dvadsaťpäť rokov odišlo žiť a pracovať do zahraničia 10 percent Bulharov. Podľa výpočtov OSN sa počet obyvateľov Bulharska do roku 2050 zníži 027 percent. Strach z..etnického zániku" je prítomný v mnohých menších krajinách východnej Európy. Príchod imigrantov pre ne znamená odchod z dejín a populárny argument, že starnúca Európa migrantov potrebuje, len posilňuje pocit existenciálne) melanchólie. Keď v televízii vidíte starých ľudí, ktorí protestujú proti tomu, aby sa utečenci usadili v ich opustených dedinách, kde sa cele desaťročia nenarodilo dieťa, srdce vám ide puknúť z oboch strán - zo súcitu s utečencami, ale aj so starými a opustenými ľuďmi, ktorým sa ich svet rozpadá pred očami. Nájde sa o sto rokov niekto, kto ešte bude čítať bulharskú poéziu?

Ohrozená majorita a jej politika vníma demokraciu cez demografiu. Národ, podobne ako Boh, je jedným zo
štítov, ktorým sa ľudstvo bráni proti smrteľnosti. Veríme, že práve v spomienkach rodiny a štátu budeme žiť aj
po smrti. Osamelý jedinec je smrteľný iným spôsobom ako osoba, ktorá je súčasťou skupiny. Neprekvapuje preto, že práve demografické vnímanie rozhoduje nielen o nepriateľskom nastavení spoločnosti voči cudzincom, ale aj o negatívnych reakciách na spoločenské zmeny...

Volanie stredoeurópskych krajín po zatvorení hraníc je tiež oneskorenou reakciou na dôsledky, ktoré na región
malo ich otvorenie v roku 1989. V Bulharsku je obľúbený vtip, v ktorom sa traja Bulhari oblečú do japonských kostýmov, do rúk zoberú meče a prechádzajú sa ulicami Sofie. „Kto ste a čo chcete?" pýtajú sa ich zmätení ľudia. „Sme siedmi samurajovia a chceme, aby sa v tejto krajine lepšie žilo." „Ale prečo ste potom len traja?" pýtajú sa ich. „Pretože sme len traja ostali. Zvyšok odišiel do zahraničia." Podľa oficiálnych štatistík žilo v roku 2011 v zahraničí 2,1 milióna Bulharov. V krajine, ktorá má len niečo vyše sedem miliónov obyvateľov, je to nesmierne vysoké číslo.

Otvorenie hraníc bolo pre bulharskú spoločnosť tým najlepším a zároveň najhorším, čo sa jej po páde Berlín-
skeho múru stalo. „Milovať môžem len to, čo môžem slobodne opustiť," napísal v 70. rokoch minulého storočia východonemecký disident Wolf Biermann.29Od Bulharov sa celé polstoročie očakávalo, že budú milovať krajinu, ktorú slobodne opustiť nemohli, atak otvorenie hraníc privítali s pochopiteľným nadšením. Prieskum verejnej mienky dvadsaťpäť rokov po páde Berlínskeho múru ukázal, že práve otvorenie hraníc považujú Bulhari za najväčší úspech obdobia po páde komunistického režimu.

Avšak masová migrácia, ktorá sa týkala najmä ľudí medzi dvadsiatym piatym a päťdesiatym rokom života, vážne poškodila bulharskú ekonomiku aj politiku. To, čo sa v roku 1989 začalo ako demokratická revolúcia, sa zmenilo na demografickú kontrarevolúciu. Medzinárodný menový fond vypočítal, že ak bude odliv ľudí aj naďalej
pokračovať rovnakým tempom, stredná, východná a juhovýchodná Ľurópa prídu v období medzi rokmi 2015 a 2030 zhruba o 9 percent svojho HDP. Firmy, ktoré v regióne pôsobia, sa neustále sťažujú na nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Východoeurópskemu zdravotníctvu chýbajú kvalifikované sestry, ktoré si omnoho radšej ako slabo zaplatenú prácu v miestnej nemocnici zvolia starostlivosť o jedinú rodinu v Londýne, pričom tam dostanú niekoľkonásobne viac peňazí. Väčšina najlepších bulharských študentov sa ani neuchádza o prijatie na bulharské univerzity a tie tak prichádzajú nielen o talentovaných ľudí. ale aj o ich ambície. Po Číňanoch sú práve Bulhari druhou najväčšou zahraničnou študentskou komunitou v Nemecku.

A hoci sa väčšina ľudí chce vrátiť, v tomto prípade platí, že je omnoho ľahšie hovoriť ako konať. Ľuďom, ktorí z krajiny odišli mladí, chýbajú miestne kontakty aj pochopenie miestnej reality. Keď zistia, že ich pri návrate vítajú menej, ako čakali, často sú znechutení. Zíde z očí, zíde z mysle. Samotná skutočnosť, že je odchod taký rozšírený, robí návrat neatraktívnym. Panuje zvrátené presvedčenie, že domov sa vracajú iba „lúzri".
Ak sa čudujeme, prečo Bulharom v nedávnych rokoch vládli prevažne nesprávni ľudia, musíme si položiť otáz-
ku. Či na vine môže byť migrácia. Občan, ktorý sa svoju krajinu rozhodne opustiť, pritom sotva mysli na to. že
ju chce /meniť. Zaujíma ho to. ako zmení svoj život, nie to, ako zmení životy iných. Masové protivládne protesty, ktoré sa v Bulharsku odohrali v roku 2013, dobre ukázali aj paradox otvorených hraníc, ľudia v uliciach kričali: "Nechceme emigrovať", v skutočnosti to však niektorí z nich urobili, pretože je jednoduchšie odísť do Nemecka ako dosiahnuť, aby sa Nemecko stalo z Bulharska. Obľúbený bulharský vtip hovorí, že na vysporiadanie sa s ekonomickou a politickou stagnáciou existujú len dva spôsoby - tým prvým je Terminál i a tým druhým Terminál 2 (medzinárodného letiska v Sofii).

Ukázalo sa, že najväčší prospech z otvorenia hraníc mali šikovní jednotlivci, ktorí emigrovali, zlí východoeu-
rópski politici a xenofóbne strany v západnej Ku rope. No a po dvadsiatich piatich rokoch začali mnohí obyvatelia východnej Európy rozmýšľať nad tým, ako veľmi ich krajinám prospel takýto otvorený režim.
Neúspešná integrácia Rómov takisto prispieva k nedostatku súcitu, ktorý východná Európa prejavuje. Jej
obyvatelia sa cudzincov čiastočne obávajú aj preto, že neveria v schopnosť svojich spoločenstiev a štátov integrovať tých „iných*", ktorí už medzi nimi žijú. Rómsky príbeh patri v súčasnej Európe medzi tie najtragickejšie.V mnohých východoeurópskych krajinách sú Rómovia nielen nezamestnaní, ale aj nezamestnateľní, pretože veľmi skoro opúšťajú vzdelávací systém a nezískajú teda schopnosti potrebné na pracovnom trhu dvadsiateho prvého storočia. Unijná Agentúra pre základné práva vydala na konci roku 2016 správu o ich situácii založenú na tisíckach osobných rozhovorov v deviatich krajinách s veľkou rómskou populáciou.30 Všetky sa nachádzajú na východe alebo juhu Európy, šesť z nich je postkomunistických. Väčšina zo šiestich miliónov európskych Rómov žije práve v nich. Prieskum zistil, že až 80 percent Rómov
žije pod už aj tak nízkou hranicou chudoby, tretina z nich nemá prístup k tečúcej vode a jeden z desiatich k elektrine. Zamestnanosť dosahuje 34 percent u mužov a 16 u žien a dve tretiny Rómov vo veku od šestnásť do dvadsaťštyri rokov nechodia do školy ani do práce. Rómske deti opúšťajú vzdelávací systém veľmi skoro a ak aj nie, nízke známky im sťažujú uplatnenie omnoho častejšie ako ich nerómskym spolužiakom. Aj predchádzajúce prieskumy, ktoré sa na situáciu európskych Rómov zameriavali, ukázali podobnú úroveň chudoby, nezamestnanosti a zlého vzdelania. Európske prieskumy verejnej mienky týkajúce sa názoru na menšiny, vrátane poslednej štúdie Pevv Global, ukazujú, že Rómovia sú vnímaní ešte nepriaznivejšie ako moslimovia a omnoho nepriaznivejšie ako Židia.

Bežní občania, ktorí majú Rómov za susedov (čo v mnohých prípadoch znamená, že si nemôžu dovoliť odsťahovať sa), sú ešte viac presvedčení, že Rómovia nie sú schopní integrovať sa a ani o integráciu nemajú záujem.

Zdá sa, že skúsenosti s menšinami, ktorých integrácia je zložitá, sa na seba podobajú. Podľa Gallup Inštitúte je 60 percent Bulharov presvedčených, že integrácia Rómov je nemožná a väčšina je presvedčená, že všetky integračné snahy sú odsúdené na neúspech. Rómovia medzi nami žijú.ale nikdy nebudú jednými z nás. Práve toto zlyhanie rómskej integrácie vzbudzuje v obyvateľoch východnej Európy presvedčenie, že ich krajiny „to jednoducho nedokážu". No a ich otvorenosti smerom k integračnej politike neprospieva ani skutočnosť, že Východoeurópania a utečenci prichádzajúci z Ázie a Blízkeho východu končia na západoeurópskom
pracovnom trhu pomerne často ako konkurenti. Naopak, protirómske nálady prispeli k tomu. že sa obyvatelia strednej Európy obrátili proti rétorike o ľudských právach. V západnej Európe sa diskusia o ľudských právach točí okolo „našich práv" - v strednej Európe okolo „ich práv". Ludskoprávni aktivisti čelia obvineniam, že ignorujú problémy majority a vyvolávajú preteky o to, kto je väčšou obeťou.
 

 

 
Ohrozená majorita dnes cíti autentický strach, že ju globalizácia postaví do úlohy porazeného. Globalizácia síce mohla prispieť k vzostupu strednej triedy na mnohých miestach mimo rozvinutého sveta, zároveň však
podrýva ekonomické a politické základy strednej triedy v povojnovej Európe. V tomto zmysle nový populizmus
nereprezentuje dnešných porazených, ale tých. ktorí môžu byť porazení zajtra.

Vzostup neliberalizmu v strednej Európe, ktorá je k EU naladená pozitívne, by nám mala pomôcť pochopiť,
že existencia proeurópskej väčšiny vo väčšine európskych štátov nieje zárukou toho, že sa Únia nerozpadne. Navyše, vzostup populistických strán neohrozuje prežitie európskeho projektu preto, že sú euroskeptické - niektoré z nich totiž až také euroskeptické ani nie sú -, ale preto, že predstavuje vzburu proti liberálnym princípom a inštitúciám. A tie tvoria základy, na ktorých je Európska únia postavená.
 

 

 
Keď kliknite na european-republic.eu, zistíte, ako môže vyzerať nová kozmopolitná revolúcia zdola. Revolucionári sú presvedčení, že ľudia chcú Európu, ale nechcú Európsku úniu v jej dnešnej podobe. Pocit domova podľa nich pramálo súvisí so štátnou príslušnosťou, ktorú máme napísanú v pasoch, namiesto toho sa odvíja od miesta, kde každý z nás momentálne žije. Práve národné štáty sú preto tou skutočnou prekážkou, ktorá bráni vzniku naozaj zjednotenej Európy.

Webovú stránku European Republic spustila charizmatická nemecká politologička Ulrike Guérotová a jej pro-
jekt je jedným z nesmierneho množstva pokusov o vytvorenie politickej platformy, ktorej síce nevyhovuje súčasné status quo, zároveň však je jednoznačne proeurópska. Nie je novou verziou starého federalistického sna, ale pokusom predstaviť si Európsku úniu ako demokraciu, nie technokraciu vedenú ľuďmi v pozadí. Zástancovia európskej republiky veria, že sa im podarí zmobilizovať politickú energiu proeurópsky naladenej mládeže a naštartovať celoeurópske hnutie. Dnes má však idea európskej republiky, ktorá sa snaží zmobilizovať mladých a kozmopolitných Európanov, malú nádej na úspech.
 

 

 
„Vo svojej vlastnej krajine som persona non grata. Mnohí ma obviňujú z krízy, v ktorej sme sa ocitli, a z ťažkos-
tí, ktoré prežívajú," píše vo svojich pamätiach sklamaný George Papakonslantinou, bývalý grécky minister financií. „Keď hudba prestala hrať. to ja som rozsvietil a všetkým povedal, že party sa skončila... v dôsledku toho som celé roky istým spôsobom žil v .domácom väzení*. Nebezpečné bolo už len objaviť sa na ulici."
 

 

 
Otázka, či a do akej miery sú referendá legitimne, je jednou z najstarších v celej diskusii o demokracii. Obhaj-
covia priamej demokracie tvrdia, že okrem parlamentných volieb sú práve referendá najprirodzenejším a najtransparentnejším spôsobom, ktorým občan môže ovplyvniť verejné dianie. Sú presvedčení, že referendá - na rozdiel od volieb - poskytujú jasné mandáty, podporujú verejnú diskusiu a vzdelávajú ľudí, čím sa približujú k demokratickému snu o spoločnosti tvorenej informovanými občanmi.
Odporcovia priamej demokracie nesúhlasia. Trvajú na tom, že referendá nie sú prejavom moci ľudu, ale
zvráteným spôsobom ich manipulácie. Slovami Margarét Ihatcherovej sú referendá nástrojom .diktátorov a demagógov". Nebezpečne zjednodušujú komplexné otázky a často vedú k zmätočným výsledkom a to preto, že referendá vždy na otázky hľadia ako na izolované problémy, takže ľudia môžu odsúhlasiť opatrenia, ktoré si navzájom odporujú. Vo všeobecnosti panuje presvedčenie, že ak sa občanov v ten istý deň spýtame na zvýšenie sociálnych výdavkov a zníženie daní, oba kroky pravdepodobne podporia (politici však veľmi dobre vedia, že zníženie daní znemožní zvýšenie sociálnych výdavkov). Kritici priamej demokracie tiež tvrdia, že v referendách najčastejšie rozhodujú emócie a nie argumenty. Popierajú, že by referendá prispievali k záujmu o verejné otázky. Existujú aj dôkazy na podporu tohto tvrdenia: s rastúcim počtom referend poklesla priemerná účasť v celoštátnych plebiscitoch zo 71 percent na začiatku 90. rokov na dnešných 41 percent.

Nenasleduje argument o výhodách a nevýhodách priamej demokracie. Namiesto toho tvrdím, že v takej po-
litickej konštrukcii, akou je EU, existuje mnoho spoločných opatrení, ale málo spoločných politických postupov.

V prostredí, kde nikto nedokáže členským Štátom zabrániť v hlasovaní o otázkach, ktoré môžu dramatickým spôsobom ovplyvniť iné štáty Únie, môže práve explózia národných plebiscitov veľmi rýchlo prispieť k tomu. že sa Únia stane nekontrolovateľnou. Takýto výbuch dokonca môže vyvolať akýsi „bank run". ktorý môže byť spúšťačom rozpadu Únie. Európa ako únia postavená na referendách existovať nemôže, pretože EU je priestorom na vyjednávanie, zatiaľ čo referendá sú konečnými rozhodnutiami, ktoré ďalšie vyjednávanie znemožňujú. Práve preto sú referendá politickými nástrojmi, ktoré môžu euroskeptické menšiny a europesimistické vlády ľahko zneužiť na to, aby fungovanie Únie celkom zablokovali. Ak EÚ spácha samovraždu, pravdepodobným nástrojom bude všeľudové referendum alebo séria všeľudových plebiscitov.
Silný otras môže desivo rýchlo to. čo je nepredstaviteľné, zmeniť na to, čo je nevyhnutné. Práve to sa v Európe
 

 

 
Historici si rýchlo spomenú, že práve referendá sprevádzali dva osudné rozpady, ktoré sa v Európe udiali v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia: zánik Sovietskeho zväzu a násilný rozpad Titovej Juhoslávie. Referendá v jednotlivých juhoslovanských republikách spustili proces, ktorý vyvrcholil rozpadom Titovej federácie; a k pádu Sovietskeho zväzu, paradoxne, prispelo referendum. ktoré sa v marci 1991 konalo v piatich sovietskych republikách a skončilo sa jednoznačným víťazstvom sovietskeho tábora. Ukázalo totiž, že centrom politického diania sú jednotlivé republiky a samotný Sovietsky zväz umiera. Ponaučením bolo. že referendum môže rozpad vyvolať ajv prípade, ak väčšina hlasuje proti...
 

 

 

 
 
 
 

The index.php: SIZE[b]: 27,772 MODIFIED: 2019.03.18 22:36:08.MD5: 9143bc7787c4aadb915f47aa819d5381 STATUS: FALSE  This window is : x