Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  19-08-12   131  
0
Ladislav Hanus bol katolícky intelektuál, ktorý pôsobil vo významných cirkevných funkciách až do roku 1945. Bol kaplánom u Andreja Hlinku v Ružomberku, kde sa zoznámil s funkcionármi autonomistického hnutia. Redigoval cirkevné časopisy a až do jeho zrušenia bol vicerektorom seminára na Spišskej kapitule. Od roku 1950 sa dva roky skrýval na Kysuciach, neskôr bol dolapený a uväznený. Na slobodu sa dostal po 13 rokoch. Pracoval v robotníckych povolaniach, tesne pred dôchodkom sa mohol vrátiť do kňazského povolania. Svoje pamäti diktoval na magnetofónové kazety v rokoch 1978 až 1984. Zachovala sa iba časť z nich, i tak však vzniklo úctyhodné 700-stránkové dielo.  


Hanusov odkaz je konzistentný a celkom nekompatibilný so súčasnou slovenskou historiografiou. Hanus bol apologétom autonomistického hnutia, Slovenského štátu a jeho predstaviteľov. S veľkým uznaním sa vyjadroval o dr. Tisovi, so Šaňom Machom ho spájalo dlhoročné priateľstvo. Významnou inšpiráciou mu bol jeho duchovný mentor Ferko Skyčák. O pokleskoch svojich oltárnych bratov sa vyjadruje veľmi otvorene, na adresu niektorých biskupov a cirkevných funkcionárov sa vyjadroval mimoriadne ostro.

Jeho spomienky sú presýtené rôznymi detailmi, a poskytujú obraz o dobrej informovanosti a veľkej erudícii autora. Vo svojich úvahách sa okrem cirkevných otázok venoval aj politickému dianiu a národnostným vzťahom.

Niekoľko krátkych úryvkov.
 


V rámci spoločenského obrazu Spiša chcem hovoriť aj o Čechoch. Na tému: Česi na Spiši. To tiež bola spoločenská veličina, ktorá tam hrala rolu. Isteže, bol to celoslovenský jav. Čiže téma by mala znieť: Česi na Slovensku. Bol to nápadný jav po prevrate, od samého začiatku republiky: invázia Čechov na Slovensko. To možno len tak nazvať, pretože to malo také veľké rozmery skoro ako sťahovanie národov. To nebolo len tu a tam, išlo o všeobecný pohyb Čechov na Slovensko, o plynulý prúd Čechov na Slovensko. Všetky možné dopravné prostriedky boli plné. Valili sa, valili sa a začínali zaľudňovať predovšetkým naše mestá, menšie mestá aj mestečká. Všade sa začínali hlásiť, už to nebola len voľáka nepatrná skupinka, ale bolo ich čoraz viac, až to začínalo byť vážne.

Čo na to Slováci? Ako reagovali? Slováci boli po prevrate ohúrení, to som už spomenul. Prevrat po tom tisícročí privodil takú situáciu, taký zlom, že sa nestačili z toho spamätať. Jedným z poprevratových javov bola táto invázia Čechov na Slovensko. Slováci sa len tak prizerali, čo sa to robí a kto je to vlastne. Bol to inak neznámy národ. Slováci sa len prizerali dosť dlhý čas, až kým sa to priostrilo, náramne priostrilo. Dodatočne potom, najmä tie tzv. čechoslovácke šrobárovské, stodolovské, hodžovské strany sa to takto usilovali vysvetliť: „Česi nám prišli pomáhať a prestavať tuná ten úbohý hospodársky stav Slovenska, najmä nedostatok ľudí.“ Bolo treba rezorty zaplniť. No čiastočne je to pravda. Prišiel prevrat a bolo u nás množstvo maďarských úradníkov, nielen úradníkov, ale aj personál železničný či poštový, ktorí jednoducho sabotovali. Nechceli o republike ani vedieť. Predstavovali si, že to bude krátkeho trvania, že nestojí za to sa zapájať. Alebo sa hromadne odsťahúvali z protestu, alebo išli do tej kúnovskej komúny, z biedy do biedy. Hoci ich československá vláda vyzvala, aby zostali na svojom mieste, aby pokračovali vo svojich povinnostiach. Ale mnohí cítili príchylnosť k Maďarsku. To je pravda, že mnohí odišli z protestu a nechceli „Čechom slúžiť“. Ale bol tuná nedostatok personálu, ako hovorím, železničného, dopravného, administratívneho. Takže to bolo opatrenie z núdze. No to je len čiastočné vysvetlenie, že nám Česi „prišli na pomoc“. Zaplnili isté rezorty, nahradili nevyhnutný personál, aby sa štátny aparát mohol pohnúť. Lenže tá invázia ďaleko prevyšovala údajnú pomoc Slovensku. Pohnútky invázie Čechov boli iné.
Tak šlo o čo? Česká situácia bola takáto. V bývalej monarchii boli Česi angažovaní všade ako rakúski úradníci, v Rakúsku, v Bosne-Hercegovine, v Haliči, boh rozídení po celej monarchii. Najčastejšie ako úradný personál, ba aj policajný personál. Naraz sa to skončilo a tí ľudia sa vrátili domov. A tam bol potom prebytok. Čo s týmito ľuďmi, pre ktorých nebolo dosť miesta? Toto bola jedna z príčin, prečo sa potom valili na Slovensko a hľadali tu uplatnenie.

Slovensko bolo pre nich ako taká vysnená krajina, kde možno nadobudnúť blahobyt. Toto bol hádam z doterajších motívov ten najsilnejší: Slovensko ako zasľúbená krajina veľkých možností. Ono sa to maskovalo tým, že „ideme na Slovensko pomáhať slovenským bratom“. To bolo veľmi dojímavými slovami povedané. Prišli Slovákom pomôcť, viesť ich, učiť ich administratíve, obchodu, kultúre. Lenže tá invázia mala také rozmery, že Slovensko, aspoň za prvé desaťročie, už bolo zaplnené, to nemalo konca, to stále pribúdalo. Ku koncu republiky tuná bol problém, čo s touto skupinou.

Česi zaplavili Slovensko, mestá, i mestečká počnúc od Bratislavy, a nadobúdali rozhodujúce a vedúce miesta. Môžme si to všimnúť aj na Spiši: Spišská Nová Ves, Poprad, Kežmarok, Spišské Vlachy alebo Levoča, to boli tiež menšie mestečká, Podhradie. Vedúce miesta, skoro všetky, boli v českých rukách. Pošty, daňové úrady, gymnáziá, učiteľské ústavy, školský inšpektorát, v českých rukách bola teda administratíva a žandárstvo. Žandárstvo bolo skoro čisto české, organizované z Prahy. A čo bolo žandárstvo? Dozorný zbor, o ktorý sa režim opieral, orgán režimu, aby dával pozor, sledoval veci a osoby, mal byť zárukou bezpečnosti tohto režimu a jeho pozitívneho chodu. Spomeniem napríklad Spišskú Novú Ves, tu šlo o istý český imperializmus. To bolo vtedy verejné, že práve kľúčové miesta boli obsadené Čechmi, práve celý ten aparát, celá tá sieť, ktorá zaručovala, že veci sú v ich rukách, cez tieto kľúčové miesta. Mali nás poriadne v rukách. To bolo dobre zorganizované. A medzi Čechmi bola solidarita, tá sieť dobre fungovala, fungovala z pozadia.
To všetko ste poznali z vlastného pozorovania ?

Takto vyzeral slovenský život v týchto desaťročiach. Hovorím za ten čas, kým som ja pôsobil na Spiši. To nebol dojem z jedného roku, ale bol som tam celkove šestnásť rokov, čiže to je dosť spoľahlivá skúsenosť. A najmä keď to teraz vidím z tohto odstupu. Hovorím aj teraz s plným vedomím, že takto to vyzeralo: držali to hlavné v rukách. Nielen vedúce miesta ovládali, ale i hodne toho ľudu českého, aj drobnejšieho, sa tam dosypalo, v oblasti obchodnej a remeselníckej. Aj takzvaní zriadenci boli Česi, napríklad listo- noši, školskí zriadenci, poštoví zriadenci, ba aj tí subalterní boli tiež Česi. Prišli Slovensku „pomôcť“, v ľudáckej tlači právom sa pýtali: „Už nemáme inteligencie ani na listonošov? Ani na to už nestačíme? A to tiež musí byť zaplnené Čechmi?“ Keď už bola nezamestnanosť, pre našu inteligenciu, pre našich absolventov, že nebolo miesta. Aký bol dôvod, že všetko je zaplnené Čechmi? Takto to vcelku vyzeralo. Veď som mal s mojím švagrom Zvéŕi- nom dosť polémií na túto tému. Raz mi hovoril tak víťazoslávne: „Vieš, nás je už v Bratislave štyridsaťtisíc, už je nás viac ako Slovákov, ako vás Slovákov, a teraz sme tu už my páni.“ Na takú jeho výpoveď si spomínam. Čiže aj o to šlo. Mať aj početnú prevahu a ovládnuť situáciu.

Čo ďalej o Čechoch, o tejto skupine obyvateľstva špeciálne na Spiši? Veď sme tam žili a videli sme to zblízka. Česi boli nášmu'slovenskému duchu, túžbam, predstavám, cudzí. Lebo bol a zostal to cudzí element na Slovensku. Oni Slovákov nikdy nepochopili. Prišli sem so svojou ideológiou a so svojím zámerom, ktorý nám bol nielen cudzí, ale aj protichodný. Tá cudzota bola čím ďalej krikľavejšia ku koncu republiky. Neprišli ako element konsolidujúci, ale rozkladný. Aj politicky, aj spoločensky. Oslabiť slovenské pozície, podlomiť, pohltiť. Negatívny element boli oni. Keď spomínam špeciálne na Spišskú Novú Ves, kde sme to videli zblízka, Česi medzi sebou držali, boli medzi sebou solidárni, ale k Slovákom sa správali ako nepriateľský živel. Český element bol aj pre nás ohrozujúci, negatívny, pre nás Slovákov. Hovoril som o maďarčiacich Nemcoch, ktorí boli povýšení, ktorí negovali to slovenské, najmä slovenskú kultúru a inteligenciu, ale my sme nemali oporu v Čechoch, oni nám nepomáhali. Medzi nami nebola možná spolupráca a dorozumenie. Boli a zostali sme si cudzí aj v desaťročnom nažívaní.

Celkom málo jednotlivcov môžem spomenúť, výnimočných Čechov, ktorí sa vžili a ktorí mali zásluhu v živote mesta, napríklad v školstve. Školský inšpektor Čech, volal sa Zbavitel, bol šľachetný človek, veľmi konštruktívny. Keď odchádzal, naozaj sa veľmi vrelo obyvateľstvo s ním lúčilo. Alebo pri meste bol český inžinier Holý, ktorý si vzal Mikulášanku, fabrikantku, ten sa tiež vedel vžiť. Mohol by som vymenovať ako-tak troch za ten čas. Boli medzi Čechmi výnimky, ale prizriedkavé.
Nevidíte tieto veci priveľmi kriticky, až jednostranne?
Česi sa nevedeli ani spoločensky asimilovať. Spišská Nová Ves, na to si veľmi pekne spomínam, bola spoločensky jednotná, ozaj ako taká rodina.
 
Novovešťania srdečne sa k sebe hlásili. Po tej stránke tam bolo veľmi príjemné ovzdušie. Najmä okolo kostola to bolo. A Česi sa nevedeli do toho vžiť, do nášho spoločenského života sa asimilovať. Oni mali zvláštne spoločenské spôsoby, ktoré našich odpudzovali. Pri tom oni nemali tú srdečnosť ani tú schopnosť sa vžívať.
Mňa sa to všetko týkalo len natoľko, že bol som politicky nespoľahlivý. Dosť ma sledovali aj žandári, aj všelijakí iní činitelia, sledovali ma v celom mojom počínaní. Napríklad Janko Brišák, pôsobiaci na učiteľskom ústave aj na gymnáziu, potreboval do gymnázia výpomoc, pomocného katechétu. No Hanus nesmel, bol zákaz od riaditeľa: „Nie, Hanus nie. To nemožno pripustiť.“ Tých príkladov bolo viac, všelijako sa mi prekážalo v mojej osobnej kariére, najmä z českej strany. V Spišskej Novej Vsi bol istý Čech z daňového úradu, Kraus sa volal. Bolo tam možné dostať České slovo, ktorým presadzovali svoje české záujmy na Slovensko. Bol to veľmi ostrý, bezočivý, provokačný plátok, kde všetko špehovali, aj najmenšie veci vypichovali. A kde tento Kraus osobitne na mňa si sadol: „Aj tento Hanus, taký nebezpečný krvavý páter na Spiši,“ - písal o mne v Českom slove. Také bolo ovzdušie.

Aké bolo nažívanie s Čechmi po stránke náboženskej? By som povedal, že to bola principiálna otázka a principiálna príčina, že sme si nemohli rozumieť, že tá cudzota zostala medzi nami, ktorú nebolo možné preklenúť, a preto sme my Čechom nemohli rozumieť.
Politika, spoločenská oblasť, ekonómia, to boli dôležité oblasti, kde sme si nemohli rozumieť, ale prvá a hlavná príčina tej cudzoty bolo náboženské a mravné pole. V ich správaní a zmýšľaní bolo badať nápadnú náboženskú ľahostajnosť Čechov. Pre Čechov je príznačná všeobecná česká vlastnosť: ľahostajnosť k metafyzickým otázkam a problémom.'Česi sa ukázali ako veľmi schopní, zdatní pre tuzemský život, pre oblasti tuzemského života, ako obchodníci, remeselníci, úradníci, politici. Tým boli známi aj v celej monarchii. Preto oni boli pre monarchiu veľmi cenný živel. Napríklad vo Viedni bola česká menšina, v tých časoch do dvestotisíc, hovorilo sa až o počeštení Viedne. Boli takí triezvi a obstáli vo všetkom, pomaličky prevažovali nad troška ľahkomyseľným obyvateľstvom rakúskym.

Ale chýbal im zmysel pre vertikálne veci, pre nadsvetské veci, pre metafyzické a náboženské. Zvláštny nedostatok schopností pre tieto posledné problémy a otázky. To pre nich nejestvovalo, nepotrebovali to. Ozaj typicky pozemskí ľudia. Tak vypichnem, čo si Slováci ponajprv všimli na Čechoch: nezáujem o náboženstvo. To netreba, aj to dokazovali ľuďom: dá sa žiť, pracovať, tvoriť i bez neho. Spomínam si, kedysi v roku 1946 na Kapitulu kedy-tedy prišli turisti a chceli vidieť katedrálku. Viedol som ich, potom sme si zasadli na taký rozhovor do lavíc a sa porozprávajme. Povedal som im: ako hľadíme na Čechov, čo skusujeme u nich a čo nám na nich chýba. Tak dosť otvorene som im hovoril, oni sa čudovali: „Naozaj? To sme si neuvedomovali, že sme takí. Ale je to pravda, my také záujmy nemáme.“ Zarážala tá náboženská ľahostajnosť. To sme my, Slováci, nemohli pochopiť. Pre nás to boli, sú aj budú základné otázky života.
Česi prišli ako hodne zameraní proti katolíckemu náboženstvu, proti Rímu. Ani neviem, či práve také elementy sa nevyberali, aby prišli na Slovensko. No práve takéto elementy prichádzali k nám, už vopred husitisticky podráždení proti Rímu, proti Katolíckej cirkvi, proti hierarchii. Tak boli oni vychovávaní v celej svojej tradícii, proticirkevne. S tým prišli aj k nám. A tak sa rozliezli po všetkých slovenských kútoch a kde žili, či žandári, či poštári, či úradníci, nech prišli kdekoľvek, bolo to v nich, to nepriateľstvo, tá agresivita, ten posmech proti Katolíckej cirkvi. Zvalili kríž tam kdesi na Oravskej Magure, a čo z toho bolo? Využili to Poliaci. Vtedy išlo o to, ku komu má patriť Oravská Magura. Poliaci argumentovali: „My sme katolíci! A to sú nepriatelia katolíkov. Nechoďte do tej republiky za Čechmi, ktorí takto potupujú náboženstvo!“ Týchto všelijakých incidentov bolo veľmi mnoho, v malom i vo väčšom.

Počul som dva prípady, ale skutočné prípady, rozprával mi ich Štefan Barnáš. Voľakedy bol v Ružomberku školským inšpektorom Klimko, taký našský človek, úctyhodný pán zo starej rodiny učiteľskej. V jeho inšpektor- skom dištrikte bola núdza o učiteľské miesta. Česi sa hrnuli aj na učiteľské miesta, takže potom sa naši nemohli na ne dostať. Bolo jedno miesto, ale išlo o zmiešanú obec, takže boli dve miesta. Jedno miesto malo byť obsadené katolíkom a druhé evanjelikom. U inšpektora sa hlásil istý manželský pár - český. A on sa ich pýtal: „A akého ste vyznania?“ „No tak my jsme bez vy- znání,“ povedali. Inšpektor: „Ale či ste sa neoboznámili s tou podmienkou? Neviete, že to jedno miesto musí byť obsadené katolíkom a druhé evanjelikom?“ A oni: „To nie nedélá, pane inspektore, tak já budu katolíkem a moje pani bude evandéličkou. To nie nedélá. To by nebyl problém.“ - To je charakteristické pre tú ľahkosť, pre ten šlendrián, ako chápali konfesionálnu príslušnosť. Nech hovorí tento príklad za mnohé iné.

A druhý spomenul farár Kohút. Vraj prišiel k nemu istý český manželský pár, profesorský pár. A že sa prišli „vypsát z Cirkvi“. Tak on si ich prezrel a povedal im: „Nuž, ja vás nepoznám, ja som vás v kostole nikdy nevidel, tak choďte sa tam vypsát, kde vás zapsali.“ To bola vyslovená náboženská ľahostajnosť. Ako keby išlo o členstvo voľákeho športového klubu. Nebrali to ako vyznanie, ako mravný charakterový záväzok, len ako nejakú maškarádu. Tým dali pohoršlivý príklad Slovákom. Posmievanie sa náboženstvu, znevažovanie náboženstva či náboženskej príslušnosti, v tomto boli Slováci najcitlivejší.
 
Boli vo svojich najhlbších citoch urazení. To bola priepasť, tú nebolo možné nijako preklenúť. Toto bola hlavná príčina tej cudzoty: náboženská, duchovná, metafyzická. Tieto dve časti sa nikdy nemohli zlúčiť. Jestvovali výnimky. Spomínam na Mikuláš, cez tých dvadsať rokov, na istých Čechov - katolíkov, ktorí patrili medzi našich najlepších veriacich. Tam nebolo nijaké nedorozumenie. Keď boli predpoklady, tak na našej strane bola najväčšia ochota.

Ešte jeden bod, svetonáhľadový. Česi prišli k nám ako pokrokári, prišli s kultúrnou povýšenosťou. Prišli Slovákov kultúrne poučiť, osvietiť, prišli ten „primitívny“ ľud dvíhať.'To bolo ešte pred prevratom, sympatizoval s tým aj Masaryk. Českí osvetári prichádzali čiastočne s dobrým úmyslom, Slovensko vyzeralo úboho v tých časoch. Ale prichádzali v znamení pokrokárstva. Pamätáme sa na hlasistov, to bolo tiež také pokrokové hnutie, pochádzajúce od Masaryka. Hlásali pokrok aj v negatívnom zmysle. Žiadali odklon od náboženstva, že pokrokový človek „se vypoŕádal s náboženstvám a s Ŕímem“. V duchu Masaryka hlásali humanizmus, odnáboženštený humanizmus. V celej Československej republike hlavnou ideou školstva a výchovy bol tento humanizmus bez náboženstva, nábožensky emancipovaný humanizmus. S touto ideológiou prichádzali k nám, to bola hlavná idea v školách, v učebniciach sa toto presadzovalo. Ako sme už hovorili, ideálom alebo vzorom tuná bol sám Masaryk, ktorý sa odpútal od náboženstva a stal sa liberálnym humanistom. Od náboženstva sa neodpútali celkom, ale predstavovali si ho viac ako zážitok, citový zážitok. To vedeli prežívať v prírode, v poézii, v umení, v hudbe. To im stačilo.

Keď to v náboženstve takto vyzeralo, taká bola potom aj mravnosť. Chýbali jej duchovné základy, hlboké metafyzické princípy a základy. V živote u nich to potom vyzeralo ako u bezzásadových ľudí: nestálosť manželstiev, la- bilnosť, rozvodovosť, rozháranosť aj čo do výchovy detí, potom aj vo verejnej oblasti nespoľahlivosť svedomia, škandály. Čiže ako mravne hodne narušená spoločnosť. Taká mravná skaza, akože mohla pôsobiť? Zasa len rozkladné.

Kde boli Česi, kvitlo všade sektárstvo, to bol výslovný český import. Všelijaké sekty, o ktorých predtým nebolo u nás slýchať: Armáda spásy, baptisti, českobratská, československá cirkev. Všelijaké sektárstva sa po našich mestách zahniezdili, mali svoje modlitebne a svoje bohoslužby. Aj toto pôsobilo rozkladné. Sektárstvo znamená náboženskú roztrieštenosť. Ideológom týchto zjavov bol poväčšine sám Masaryk osobne. On bol hlavný vychovávateľ národa, pokračovateľ tzv. pokrokovej minulosti českej tradície, pokračovateľ Húsa, Komenského, Palackého. Čím väčšiu mal autoritu, tým väčšiu zodpovednosť mal za všetko toto. J
V Spišskej Novej Vsi boli všelijaké sekty. Čechoslováci mali v zborovni svoju nedeľnú bohoslužbu a Richard Chládek im tam chodil, to bol vtedy známa figúra v Novej Vsi, hrať na harmóniu, a inde zas baptisti sa schádzali. To bol ten bo-ha-tý duchovný život v republike!

Aká bola vlastne situácia slovenského obyvateľstva na Spiši?
Pokúsil som sa o spoločenský obraz Spiša. Ale čo Slováci na Spiši? Aká bola ich pozícia v tomto rámci, na tomto pozadí, najmä nemecko-maďar- skom a potom českom?
Situácia Slovákov na Spiši za prvej republiky, najmä čím ďalej dozadu, bola veľmi biedna. Veľmi úboho to vyzeralo s položením Slovákov na Spiši.

Zo spomínaných etnických skupín najslabší boli Slováci. Najslabším činiteľom a najmenej určujúcim činiteľom, ktorý hral nejakú rolu, boli práve Slováci. Tak len si to povedzme, ako to bolo. A je to paradox, lebo veď ľud Spiša tvorili Slováci. A ľud je nosný základ celej populácie, celého národa aj kultúry. To je ten humus, z ktorého vychádza všetko a vyrastá všetko. A ten bol na Spiši najslabší. A z tohto pohľadu potom možno povedať, že Nemci, Maďari a Česi mohli hrať toľkú rolu, tak panovať. Bačovať na Spiši mohli len vďaka slabosti Slovákov. Pretože domáci živel bol taký slabý, tak slabo na nich reagoval a nepostavil proti tomu hrádzu. Príčina bola vlastná slabosť.

Hovoríme špeciálne o Spiši, alebo o celom Slovensku?
To treba rozlišovať. Takáto situácia bola špecifická na celom východe. Ba na Spiši lepšia ako v Šariši a lepšie ako v Zemplíne. Toto sa vzťahuje špeciálne na východ štátu. Iná situácia bola, pravdaže, v Liptove a Turci, na západe pozícia Slovákov bola ešte lepšia. Aj v minulosti bol slovenský živel na Spiši veľmi slabý, nehovorím biologicky, čo do počtu. Ale duchom bol slabý, málo sa hlásil. Keby ste vedeli, aká bola situácia na Spiši ihneď po prevrate v r. 1918, to by sme teraz nechceli ani uveriť, ako to vtedy vyzeralo. Vláda maďarčiny na Spiši! Nehovorím čo do dedín, čo do ľudu, ale v mestečkách a mestách, u tej vedúcej reprezentujúcej vrstvy, všetko bolo maďarské. Maďarčina, samozrejmá vec, bola úradná reč. A to nielen v najvyššej vrstve, ale aj stredné a nižšie vrstvy to džavotalo po maďarsky. Bezmála tam nebol človek, ktorý by bol vedel po slovensky, poriadne po slovensky. Človek musel hľadať voľákeho tlmočníka, ktorý by vedel na úrade pomôcť. Taká žalostná bola situácia hneď po prevrate. Isteže sa to neskôr naprávalo, ale pomaly, pripomaly. Aj klérus medzi sebou najviac sa rozprával po maďarsky. To bola úradná reč. No keď bolo treba na rekolekciách rozprávať, tak sa hovorilo už po slovensky. Na farách, keď už ináč nie, aspoň gazdinky hovorili po maďarsky. Vládol maďarský živel. Aj zmýšľanie bolo také u tých farárov, ťažko do vnútra im nahliadnuť, boli zo starého režimu. Na republiku sa hľadelo s dešpektom, ako na vládu Čechov, ako na českú republiku. O Slovákoch nebolo ani reči v zahraničí.

Taká bola situácia Slovákov po prevrate, a čím ďalej dozadu, tým to bolo primitívnejšie. Ešte aj v tých rokoch, keď nastúpila moja generácia. Keby terajšia mladá generácia, teraz mladá generácia poznala ten náš boj a naše námietky proti tej starej generácii! Naša mladá generácia za vlády maďarčiny na to zareagovala, postavili sme front proti tomu, lebo už bol najvyšší čas, aby sa voľakto hlásil. Nedalo sa na to ľahostajne dívať. Nepáčila sa nám maďarčina u staršej generácie, tým viac jej maďarské zmýšľanie. To bolo vtedy panujúce. To boli farári nášho ľudu, takéhoto ducha! Kňazi patrili medzi intelektuálov, takže vedúca vrstva spoločnosti nebola slovenská.
 


Každý tu mal i svojich osobitných priateľov, partnerov, akýsi bližší okruh z celej tej spoločnosti, bližší okruh priateľov, s ktorými sa rád stýkal. Ja si veľmi pekne spomínam na celý rad spoluväzňov, s ktorými som sa takto priatelil. Hneď na prvom mieste na pátra Silvestra Braita. My spontánne sme sa zblížili, boli sme si takí blízki, ako len možno. Bol odo mňa starší, otcovský, priateľsky blízky. Z neho som mnoho profitoval, aj som chcel profitovať, mal som na neho pripravené otázky, dával som rôzne témy. Tie dva roky naozaj sme využili. To boli celé série prechádzok. Bol pôvodom Talian, ale z miešaného manželstva, myslím, matka bola Francúzska. Pôvod mal noblesný, vzdelanie mal prvotriedne, vysoké, bol aj prvotriednou teologickou kapacitou, najmä na problémy mystiky a cirkevných dejín. Bol predovšetkým na dejiny. Nie žeby to bol jeho odbor, ale bol vzdelaný v cirkevných dejinách ako v celku, tak aj v jednotlivých postavách cirkevných dejín. Takže: najvyššia úroveň. Aké je to vzácne v krimináli mať pri sebe najvyššiu kvalitu! On bol veľmi rád, že má poslucháča. Tak sme sa zhodli. Koľko tém sme tam my prebrali! Nie pravidelne, len občas sme sa dohovorili, že sa stretneme a budeme hovoriť o tom a o tom. Spomínam, ako mi hovoril o Thomasovi Momsovi, o Kataríne Sienskej. Keď už on začal rozprávať, tak to bolo od gruntu, všetky súvisy dobové, sociálne; teológia, politika. Do rámca cirkevných dejín, ako to on uložil, ako to on budoval, ako to plasticky vypracoval! A ja som bol naozaj jeho vďačný poslucháč.

Niečo o tých témach. Tak, napríklad, o Božene Nemcovej. Ale ako dôkladne mi rozprával! Hovoril tak celkom ľudsky, celkom, ako bolo, veľká spisovateľka, v manželstve si nerozumeli, lebo muž bol Nemec, taký jednoduchý človek, povedzme, ako pohraničný financ, ináč celkom poriadny človek, len v manželstve si nerozumeli. Ona bola po tej stránke dosť ľahkomyseľná osoba, že mala pomer s viacerými partnermi, takže získala i zlú povesť. Zomrela štyridsaťdvaročná, ak sa nemýlim, bola pochovaná v Červenom Kostelci. Ľudia si na ňu nedobre spomínali: „Už konečne zomrela tá prostitútka.“ Takúto povesť zanechala.

Braito hovoril veľmi dôkladne o Masarykovi. Na toho som bol zvlášť zvedavý. Čo ten všetko vedel! A pospomínal všetko, od pôvodu, narodenia, štúdií. Hovoril, že jestvoval masarykovský kult, kde všetko sa velebilo v superlatívoch, v tom najlepšom zmysle sa posudzovalo. Utvoril sa taký obraz, čo bol od skutočnosti veľmi ďaleko. Hovoril, že jeho pôvod bol celkom nejasný, a teda veľmi konfúzny. Hovoril, že jeho otec bol kočiš u zemepána, u židovského veľkostatkára, ktorý ten veľkostatok prevzal po voľakom skrachovanom šľachticovi. Jeho matka bola chyžná, komorná u tohto židovského pána a že Masaryk je vlastne židovského pôvodu. Jeho matku tento veľkostatkár vydal za tohto kočiša, aby tým to zakryl. To bola veľmi vážna vec, keď mi Braito toto rozprával. A to potom akosi sprevádzalo Masaryka po celý jeho život, ten zvláštny sklon k Židom, zvláštna obľuba u Židov. Kým ešte boli v tej dedine, ujal sa ho najprv kaplán, potom farár, dal mu aj prvé vzdelanie, vlastne on ho duchovne postavil na nohy. Ale Masaryk bol z tých, ktorí nevedeli byť vďační. V dejinách poznáme takých, ktorí boli nevďační za svoju výchovu, napríklad Voltaire a Rousseau, aj tí boli nevďační k svojim vychovávateľom. K nim patril aj Masaryk. Keďže ho onen veľkostatkár zaprotežoval do Brna, dostal sa do rodiny policajného šéfa tohto mesta. A to už pre Masaryka znamenalo otvorenú bránu do sveta. Dostal sa nielen do rakúsko-fízlovského prostredia, ale aj do slobodomurárskeho. Odtiaľ potom už akosi rástla jeho kariéra, už mal svojho protektora za sebou. Čiže slobodomurárstvo mal za sebou, keď šiel na štúdiá do Viedne a do Lipska. Tam sa zoznámil so svojou manželkou. Potom to šlo ďalej. Už bol zaprotežovaný i jeho celá kariéra, keďže bol docentom vo Viedni, potom sa dostal na pražskú českú univerzitu. Minister kultu bol vtedy istý Gauss, rakúsky minister kultu v tých časoch. Tomuto ministrovi vyčítali, ako mohol takéhoto, ako povedali, šovinistu Čecha povýšiť takto na univerzitu českú. On hodil rukou a povedal: „Nechajte! Viem, koho posielam do Prahy.“ To chcel tým povedať: rozkladného ducha. To je dobre tak, on svoje vykoná. Braito ďalej hovoril. On potom hral rolu aj v českej politike, lebo bol poslancom, aj ako vplyvný vychovávateľ vysokoškolskej mládeže. Potom prišla vojna, išiel na Západ a pôsobil v zahraničnej emigrácii. To, že urobili z neho osloboditeľa, ako by to bolo len jeho osobné dielo, totiž získanie západných veľmocí pre myšlienku rozbitia rakúsko-uhorskej monarchie, pre ten celý systém nových národnostných štátov, ako to Masaryk volal, to súviselo s koridorom od Baltu až po Balkán. Rad nových nástupníckych štátov, ktorý má byť koridorom medzi boľševickým sovietskym štátom a Západom, akoby to bola Masarykova idea, hovoril Braito. Nad tým sa možno usmiať. Tieto plány už boli na Západe dávno hotové, ukuté slobodomurármi, on sa stal vlastne len ich vykonávateľom. Potom vôbec tá myšlienka, veľmi úbohá, myšlienka rozkladu Rakúsko-Uhorska, to bol tiež veľmi povážlivý krok. Išlo o rozbitie politickej ideovej jednoty, miesto toho vznikol konglomerát národných štátov, v ktorom každý štát je akýsi nováčik, nemá ešte korene, nemá tradície. Medzi sebou sú ako rozhašterené hniezdo, každý novozaložený štát bojoval o svoju politickú a hospodársku existenciu, ledva-ledva bol životaschopný. Aký to mohol byť koridor medzi Východom a Západom, takýto rozhašterený konglomerát? Veď tieto drobné šarvátky boli skôr lákadlom pre také veľmoci ako Hitlerovo Nemecko alebo Sovietsky zväz. Toto rozbiť a rozobrať a získať! Masarykom som sa už dávno zapodieval a pre mňa malo veľkú hodnotu počuť o Masarykovi také autoritatívne slovo.
 


Teraz ale spomeniem, aby som o Slovenskom štáte podal čím viac informácií, otázku - luteránsku.
Onimózna otázka za Slovenského štátu. Vcelku možno povedať, že luteráni odmietali Slovenský štát, zásadne a vehementne. A dali to najavo. Tuteráni neprijali Slovenský štát. Takže za tých šesť rokov Slovenského štátu, témou týchto rokov bolo napätie medzi luteránmi a katolíkmi a Slovenským štátom. Neprijali to vcelku ani v podrobnostiach. V Mikuláši sme to dosť pociťovali. Lebo to bolo ich sídlo. Biskup Janoška vtedy zomrel a jeho nástupcom sa stal biskup Čobrda. Najprv sídlil v Prešove, potom presídlil do Mikuláša.

Keďže neprijali Slovenský štát a vehementne boli proti, to vytvorilo ťažkú situáciu, trápnu situáciu. To spôsobuje štiepenie obyvateľstva, chýba jednota.
Všeobecne na Slovensku luteránske fary a kostoly boli také hniezda od- poru proti Slovenskému štátu. Odtiaľ vychádzalo ustavičné huckanie proti Slovenskému štátu. Nehovorím, že nedeľu čo nedeľu, ale ustavične podpichovali, huckali. Sami evanjelici, ľud, by sa boli zmierili, vžili do toho. Oni ich však ustavične podnecovali k odporu k Slovenskému štátu. To je jedna z mojich negatívnych spomienok.

V Mikuláši bol farárom Michal Madera. To bol ako farár nástupca Ja- nošku. A bol ešte istý čas aj farár za Čobrdu. Lebo Čobrda bol biskup, veru, zarytý nepriateľ, jeden z tých adverzáriov Slovenského štátu. Aj na neho sa vzťahuje to huckanie, štvanie, stále to jatril, ten odpor. Vždy sa našlo voľačo. Akýmsi „predákom“ mesta Mikuláša bol Eugen Guzikievič z katolíckej strany. Ani vlastne neviem, akú mal funkciu, ale akýsi „predák“ Mikuláša to bol. V tých časoch po mestách boli tzv. komisári, nie mešťanostovia, ale komisári. Myslím, na dedinách aj v mestách vládli komisári. Neviem, či bol náčelníkom gardy alebo čo, no bol predákom Mikuláša. Nedobrá povaha, arogantná, provokatívna, vedel si dosť popudiť proti sebe všetko. Keď on voľačo povedal alebo voľačo vyparatil, a to bolo hneď pre luteránov, to sa rozvláčalo, kázalo sa o tom... Nesympatický, nešťastne volený človek za stranu katolícku. Veľmi nemúdro, že v meste, kde sú také zložité pomery, sa volí provokatívna osoba. Asociálna, neprívetivá, panovačná, ktorému to vstúpilo do hlavy. Bol pri moci - a dával to aj pociťovať. Takže ešte toto „chýbalo“ v Mikuláši! Napríklad: luteráni si chceli postaviť v Palúdzke kostol na istom mieste. Tak on zakročil, že nie tam, ale viacej na periférii. No, to je veľmi hlúpe a nemúdre. Kázal likvidovať v Palúdzke evanjelický cintorín, nie evanjelický, ale vôbec cintorín, a na tom mieste si on postavil vilu.

Aby si on mohol postaviť vilu, tak tam likvidovali aspoň túto evanjelickú časť cintorína. Veľmi nešťastné! Vtedy kázal Madera takým výkrikom: „Živých nám zatvárajú, mŕtvych nám vykopávajú!“ - Žiaľ, pokoja nebolo. A tak to bolo na celom Slovensku. Evanjelici korporatívne, ako celok, odmietali Slovenský štát. Podnikali všeličo proti nemu, ustavične štvali a stále rozdrážďovali ovzdušie. Takže boli priam povolaní pre povstanie. Čo na to povedať?

Ja vyhlasujem, že luteránom sa krivda nediala za Slovenského štátu. Objektívnu príčinu na túto nespokojnosť nemali. Ale sa cítili ukrivdení. Zamýšľal som sa, čo je to vlastne krivda. Čo je to právo? Čo je to spravodlivosť? Krivda sa deje, keď sa niekto cíti ukrivdený. Ale tam nemôže byť subjektívne kritérium. Tam musí byť aj nejaké objektívne kritérium, aj pri spravodlivosti, aj pri práve. Lebo ináč by to nemalo konca-kraja, ak sa voľakto cíti byť ukrivdený a nespokojný... Ako sa voľakto cíti, to je veľmi nespoľahlivé kritérium. Luteráni sa cítili ukrivdení. Prečo? Zase typicky subjektívne. A ja tvrdím, že ukrivdení neboli - keď hľadáme voľáke objektívne kritérium. Prečo sa cítili ukrivdení? Treba siahnuť dosť ďaleko do minulosti. Povedzme aspoň na začiatok prvej republiky. Po osemnástom roku republiku aj Slovensko, vedúce vládne miesta, obsadili luteráni. Ako vo vláde, v snemovni, tak v školstve, v tlači. Obsadili luteráni natoľko, že pri prvej vláde katolíckeho zástupcu nebolo. Nerátame Srobára za zástupcu katolíkov, lebo Srobár vystúpil z Cirkvi, s ním nebolo možné počítať, on bol „arcičechoslovák“. Praha mu najviac dôverovala zo všetkých Slovákov, viac ako Hodžovi. Šrobárovi úplne dôverovali a tak ten sa neráta ako zástupca katolíkov. Luteráni obsadili tieto miesta a držali ich, ale to nebolo primerané objektívnej skutočnosti. Veď Slovensko prevažnou väčšinou bolo katolícke, luteráni boh menšina, vtedy boli menšina, aj sú menšina, aj budú vždy menšina. A to je objektívny stav. A už to samo znamená nejakú proporciu a nejakú normu. Oni ale v sebe tohto pocitu proporcie pre objektívnu spravodlivosť nemali. Pre nich to bolo úplne v poriadku, že sami obsadili vedúce miesta. Oni mali pocit - hádam až doteraz - že sú vyvolení.

Načali sme zaujímavú tému!
Pokračujem v tejto téme. O luteránskej otázke za Slovenského štátu. Hovoríme o tej ukrivdenosti luteránov. Ja tvrdím, a to nielen za seba, že krivda sa im nediala ani že tá krivda objektívne nebola odôvodnená.
Prvú republiku hneď od začiatku oni si obsadili, to znamená vedúce miesta, pokladali ju akosi za svoju vyárendovanú. A že katolíci boli zaznávaní a zatláčaní z významných miest, to ich nemýlilo, to v ich očiach krivdou nebolo. Teda čo je to? To je hodná dávka egoizmu a straníckosti. Ich postoj bol konfesionálny stranícky postoj. Hral u nich veľkú rolu. Z konfesionalizmu potom ťažili, čo do hmotných výhod aj čo do postavenia. Keďže prvá republika bola vcelku v tomto znamení, na vedúcich miestach prevažne pôsobili luteráni, nuž nejaká tá korektúra za Slovenského štátu musela byť. Aj bola, ale nie aby boli luteráni ukrivdení. Istá korektúra v tom zmysle, aby aj katolíci sa dostali na vedúce miesta. Myslím, že aj podľa zásluhy, nielen mechanicky podľa počtu občanov, ale aj podľa zásluhy, kvalifikovanosti. Slovenskému štátu záležalo na tom, aby aj oni boli spokojní. Umožnili im aj mnohé vedúce miesta zaujať, v tomto ohľade sa im krivda nediala. To, že prezident bol katolícky kňaz a že vo vláde boli aj katolícki ministri, to im klalo oči, najmä ten prezident, ale objektívne krivda to nebola. To bol celkom primeraný rezultát danej situácie a pomerov. A že v istých rezortoch, napríklad aj v školstve, robila sa akási korektúra, to nebol nejaký „numerus klausus“, ale vyrovnanie dovtedajších disproporcií, čo zase nemožno pokladať za krivdu. Potom v kultúre. Najmä v Matici slovenskej a vôbec na kultúrnom poli nastalo veľké súťaženie medzi katolíkmi a evanjelikmi. To bolo inak pozitívne, ale to je iná otázka. Čo sa oni na-ža-lo-va-li! Tak si spomínam, napríklad matičiari. Žalovali sa, aké macošské pomery sú v Matici, na macošské pomery za Slovenského štátu! Ako najmä u Siváka, v jeho rezorte, nachádzali hluché uši a vracali sa sklamaní aj rozhorčení: „Nám nezostávalo nič iné, len ako Židia ísť sa vyplakať k múru nárekov.“ Ako to neskôr, už po r. 1945, hovorili, to bolo zveličené.

Čiže cítili sa ukrivdení preto, lebo ich preponderancia, ich výnimočné, vyvolené postavenie sa zakývalo, ale nezmizlo. Boli primerane, ba su- perprimerane riadne v Slovenskom štáte zastúpení. Ba naopak, otvorene sa pozývali, aby sa zúčastňovali viac. Lenže oni zo všelijakej taktiky sa neraz zdržiavali, sa neangažovali za Slovenského štátu. Situácia bola taká, nech je zachytená aj v týchto mojich spomienkach. Nech nájde miesto aj moja výpoveď, že sa luteránom za Slovenského štátu krivda nediala; že vláda vcelku mala politiku štátnu a národnú; že sa národ pokladal za rodinu, kde každý dostal svoje miesto, aby sa uplatnil. Záležalo na tom, aby aj jedny, aj druhé zložky boli v tom celku zastúpené. Slovenský štát vonkoncom nebol na strane katolíckej konfesie. Konfesionalizmus? Vonkoncom nie! Ale evanjelici boli na stanovisku konfesionálnom. Z tohto pramenilo všelijaké napätie, nesúrodosť, z toho vznikali tie neskoršie reakcie, aj dosť dramatické a tragické udalosti.

Toľko k luteránom. O tejto téme sa už iste veľa povedalo, aj v budúcnosti sa ešte mnoho bude hovoriť a publikovať. Toto nech je môj príspevok ku tej diskusii. Nech sa vyhovoria pri prípadnej diskusii katolíci aj evanjelici. Ale naozaj na podklade objektívnom. A nie na nejakom subjektívnom vedomí nadradenosti.
 
V Hlinkovom životopise som sa dočítal, že skúsenosti s luteránmi boli rovnaké za prvej republiky aj za Slovenského štátu: keď boli luteráni v menšine, tak sa vehementne v mene spravodlivosti domáhali parity. I keď objektívne boli v menšine! „Máme právo, rovnaké právo!“ Ale keď len o jedného bolo ich viac v niektorom rezorte, len o jedného viac, už sa oháňali menom väčšiny, že tvoria väčšinu. „My sme väčšina!“ Tak to je perfídnosť. To sme skúsili aj v krimináli, veď sme sa o tom nadiskutovali s nimi dosť. Aj sme to dosť skúsili. Napríklad si spomínam najmä na Mirka Petroviča. To bol starý pán z Juhoslávie, zavretý pre „titovčinu“. Pán naozaj starého typu, nie nového, ekumenického, ktorý si to tiež takto predstavoval: prosím, úplná rovnoprávnosť, úplná parita! Prosím, nech sa páči. Ale na druhej strane, keď ich bolo o jedného viac, už sa považovali za väčšinu. Tento typ spravodlivosti v sebe nemali. To je akýsi etický nedostatok zmyslu pre spravodlivosť. A odtiaľ pramení aj ten pocit krivdy.
 


Nejde len o váš zážitok povstania, ale i o jeho zhodnotenie.

Musím teda povedať svoj názor, k tomu naozaj treba zaujať stanovisko. Najprv zopakujem, zhrniem niektoré myšlienky. Dívali sme sa na to ako na hroznú udalosť, smutnú a osudovú udalosť v našich dejinách, ako na veľký omyl, nedorozumenie v našich dejinách. Môžem povedať, že postoj k povstaniu rozdeľuje Slovákov zásadne: pro a kontra. Povstanie je také de- lidlo, ktoré aj ideovo delí Slovákov: zásadne proti - zásadne za. Bola príležitosť aj v krimináli sa o týchto veciach rozprávať, aj v neskorších rokoch. Napríklad s evanjelickými kňazmi, ktorí boli v krimináli a takisto mnoho ťažkého zažili ako my. Ale boli zásadne za povstanie. A to už nie z vášne, ale akosi zásadne. Že to bola udalosť, ktorá „oslobodila“ Slovensko. V tejto veci sme si nerozumeli. Ako hovorím, až doteraz je to tak, že povstanie je v našich novších dejinách zlom, zásadne rozdeľuje Slovákov, Slováka proti Slovákovi. Bolestne sme to prežívali vtedy, je to bolestné až doteraz. Podľa mňa to je taká rana v našom slovanskom osude, omyl a nedorozumenie. Tí, ktorí sa povstania zúčastnili a ho robili, doteraz nepochopili, nedomysleli, čo to vlastne bolo a do čoho sa vlastne šlo. Kto robil povstanie? Z akých činiteľov to vzniklo?

Jednak tu boli luteráni. Už som viackrát naznačil, aké bolo postavenie luteránov za Slovenského štátu a ich postoj oproti Slovenskému štátu. Za Slovenského štátu konfesionálne otázka - hádam okrem protireformácie, okrem baroka - sa najväčšmi priostrila, skoro na nože. Takže aj toto sme zažili, tento konfesionalizmus. Čo to vie narobiť! A z obidvoch strán to bolo vášnivé, takže rozvaha už hrala malú rolu. Ukázal som, aké mali luteráni postavenie za Slovenského štátu: nediala sa im krivda. K tomuto ich negatívnemu postoju nemali dosť dôvodov. Jednako sa takto zachovali, to bolo na poľutovanie, neodôvodnené, nezapríčinené. Bola to vášeň, predsudok. Toto všetko malo veľmi staré, historické korene. Evanjelici neznášali Slovenský štát, boli inštinktívne od začiatku proti nemu. Ak sa Slovenský štát usiloval získať ich nejakým spôsobom, pritiahnuť, presvedčiť, to nepomáhalo, keďže bola tuná základná zaujatosť. Oni sa nemohli na to dívať, že prezidentom je Tiso, katolícky kňaz. Tiso bol pre nich „ohava“, ani ostatných členov vlády, katolíkov vôbec, neznášali. Katolíci hrali nejakú mimoriadnu rolu za Slovenského štátu? Mohol by som povedať, že hrali rolu, ale to bolo na päťdesiat percent. Nie nejaká katolícka prevaha, ale na päťdesiat percent. Ale aj to im bolo moc, to je primnoho. Darmo, žil v nich ten predsudok, a to aj doteraz, že evanjelici sú elita a sú povolaní na vedenie národa, že je to spravodlivé, keď majú najvýhodnejšie vedúce miesta vo svojich rukách. Ich poňatie spravodlivosti takto vyzeralo. To je v poriadku. Ale že situácia na Slovensku, už aj percentuálne je iná, že to je nepomer vzhľadom na katolícku väčšinu, to oni neuznávali. To je taká nevyriešená vec, ešte stále.
A ešte toto by som povedal: že evanjelický ľud by sa bol dal získať aj by sa bol naklonil. Pomaličky predsa bolo toľko dôkazov, že Slovenský štát je naozaj slovenský, že sa chce o slovenský národ postarať, o jeho jednotu, zjednocovať ho po každej stránke, kultúrne aj hospodársky dvíhať. Smerovať k „bonum commune“ - k všeobecnému dobru. Táto snaha bola, mnohých by bola presvedčila a získala. Ale evanjelickí farári, tí vedúci, boli - môžem povedať - hlavní štváči, tí nedali tomu pokoja. Nehovorím každý deň, ale pri každej príležitosti si už našli niečo a štvali a štvali. Nedali pokoja, aby nejaká dobrá vôľa pustila korene. V štátnom živote sa stanú všelijaké prehmaty, všelijaké drobné nedostatky, ktoré sa zveličujú. To vynášali, také smiešne maličkosti, všetko možné vynášali. Veď v Mikuláši som mal tých príkladov dosť. Aj náš sused, evanjelický farár Madera, bol z tých štváčov. Musím povedať, tam pokoja nemohlo byť, jemu už nebolo možné vyhovieť, oni sa vžívali do mučeníckeho postoja, do všelijakého prenasledovania. Sú všelijaké trenice a sú prehmaty, ale toto zveličovať a vynášať, akoby to bol dôvod k negatívnemu postoju, znamená, že sa nezachovali správne a spravodlivo, že boli predpojatí, takže im nebolo možné vyhovieť. To sme videli za povstania. Videli sme to a skúsili sme to u luteránov, aký to bol výbuch u nich: konečne sa toho Slovenského štátu zbaviť! Nazvali to „oslobodenie“, „príchod slnka slobody“ to nazvali, akoby po dobe „temna“. Nadchýnali sa, že konečne ten katolícky režim padol: teraz zase prichodí naša doba. Nuž, prišlo všeličo, treba povedať, aj na nich, nepomerne ťažšie pomery, než aké boli za Slovenského štátu. Ale z tejto predpojatosti si to tak ťažko nebrali. Najviac im nevyhovovalo, že to bol samostatný Slovenský štát a že mal katolíckeho prezidenta. Ale že povojnový režim oveľa ťažšie veci robil, akosi to nebrali tak, lebo ich postoj bol inakší.

Dosť vedúcich činiteľov povstania boli luteráni, oni to pokladali za svoje povstanie. Aj také meno tomu dávali. To bola akási evanjelická reakcia proti Slovenskému štátu. Potom iní činitelia boli aj Židia, čo sa do toho zapojili. To sa dá skôr chápať, lebo osud Židov bol hrozný, keď išlo o ich totálne vykántrenie. Nielen o život rodiny, ale celej rasy. Taký človek má príčinu negatívne reagovať, keď je príležitosť sa postaviť proti.
Ďalšími činiteľmi povstania boli komunisti. Aj týchto sa dá chápať. Cez celú vojnu sa komunisti správali čudne. Keď vypukla hitlerovská vojna v r. 1939, robotníci nielen v našej krajine, ale ešte aj v západných štátoch, boli ľahostajní. Nazvali to imperialistickou vojnou, nech vraj bojujú proti sebe, ich sa to netýka. Ale keď začalo ťaženie proti Rusku, vtedy komunisti ožili: teraz sa to týka nás! Matička Moskva, naša vec je ohrozená! Až vtedy ožili a potom sa totálne zapojili, pravdaže, do všelijakej ilegality, tá tuná kvitla. O nej nám rozprával Milo Urban, medziiným vo svojej trilógii. Žiaľbohu, v takom duchu, ktorý nemôžeme schvaľovať.
_Ešte aj to môžem povedať, že za Slovenského štátu tzv. komunistická ilegalita mala priaznivé ovzdušie na všelijaké pohyby. Tá relatívna voľnosť, relatívne mierny režim, hoci bola vojna, tak oni si ako rybky plávali v tejto vode a mohli všelijaké veci páchať. A to sa hovorilo - za „neslobody“, za „poroby“, za „perzekúcie“ Slovenského štátu. Zlatá krajina, zlaté pomery aj pre komunistov! Ešte aj proti komunistom povojnový režim bol oveľa krutejší ako Slovenský štát, veď vtedy nebolo jedinej popravy! Odsúdenie na smrť sa vyskytlo, ale bolo amnestované, poprava ani jedna. A žalárovanie, aké bolo vtedy oproti neskoršiemu povojnovému režimu, to nestojí za reč. Ilava bola taká čierna mátoha. Spôsob ilavského väzenia bol dosť mierny, bola tam stará garnitúra strážcov, dozorcov. Kedysi aj väzenie bolo oveľa miernejšie než to, čo zaviedol komunistický režim. To väzenie Slovenského štátu bolo nezávislé, nie nemecké. Do toho Nemci nezasahovali ani zasahovať nemohli. Musím povedať, že tu je priam smiešnosť spomínať Ilavu, ako „trpeli“, ako boli „väznení“. Štát predsa len nemohol byť k sebe taký ľahostajný, keď sa tak otvorene štvalo a vyvíjali všelijaké akcie proti nemu. /
Komunistov celkom chápem, komunisti necítia národne. Ich srdce alebo orientácia nie je slovenská. Ich srdce je v Moskve. V každom ohľade sa orientujú k Moskve, tam je ich stred. Slovensko je viac-menej ľahostajné pre komunistu, osudy Slovenska. Keď vypukla vojna so Sovietskym zväzom, vtedy sa komunisti vrcholne zaktivizovali. Pritom sa pripravovali, že nastane už aj doma nejaký pohyb, nejaké hnutie, nejaké partizánstvo. Hlavnými hý- bateľmi týchto vecí boli čoraz viac komunisti v povstaní. Ešte aj Česi.

Musíme teraz všetkých tých činiteľov pospomínať. Tak Česi na Slovensku. Prišiel Slovenský štát, mal i silné protičeské zameranie. No veľa Čechov zostalo tu, neodslúžili sa nám, neodvďačili, rad-radom sa zapájali do všelijakého ilegálneho hnutia. Mali pekné postavenie, ale využívali to, mali konexie. Patrili medzi povstalcov. Aký si možno urobiť celkový úsudok? Kto robil povstanie? Nie Slováci, cudzie elementy. Bolo to dielo cudzích elementov. Luteránov síce nemožno pokladať za „cudzích“, ale hovorím: aj luteráni. Tvorili menšinu, ale urobila to ich frakcia - tie „cudzie elementy“, ich dielo bolo povstanie. Veľká väčšina ľudu cítila so Slovenským štátom, bolo to tak. Pri tom všetkom sa tamtým podarilo Slovenský štát rozložiť. To bolo tiež bolestné. Kde boli Slováci? Ako bránili svoj štát? Prečo sa im toto podarilo? Predovšetkým bola vojna. A vo vojna sa rozhýbu všetky pevné, konsolidované základy, vtedy je všetko rozvrátené. Ďalej: miernosť Slovenského štátu proti všelijakým rozvratným živlom. V dôsledku veľmi miernych, v mnohom ohľade blahovoľných pomerov si mohli neprajníci či nepriatelia toľko dovoliť. Za Slovenského štátu ako sa voľne hovorilo, voľne sa nadávalo vo vlaku, v kaviarni a všade, verejne sa mnohé veci kriticky pertraktovali. Alebo všelijaké posmechy sa robili. Ovzdušie bolo celkom inakšie ako teraz. Nebol život tak priamo policajne prešpikovaný, alebo konfidentmi. Rozvratné elementy mali túto možnosť, aj ju využívali a zneužívali: miernosť Slovenského štátu. Navyše možno povedať, že Slovenský štát, vláda, povedzme Šaňo Mach, chránil komunistov proti Nemcom. To je predsa známa história. O tom bola doteraz už dosť obšírna diskusia. Machové zásahy nechceli zatvárať, ale brániť slovenských komunistov, pretože sú to predsa Slováci! Čiže slovenská láska k národu bola schopná pojať všetkých, i keď sú protivníci. To by mohol porozprávať sám Šaňo Mach, ako nám kedysi pospomínal všelijaké tie jeho zásahy. Niekedy komunistov aj zavrel, aby ich chránil, aby boli v závetrí. To bol tiež dôvod, že Macha neodsúdili na smrť a nepopravili. Museli predsa len rešpektovať túto jeho ohľaduplnosť, tieto jeho zásahy a zásluhy.

Prečo také množstvo do povstania šlo? Povedal by som: prehraná vojna. To je hlavné vysvetlenie tohto hnutia. Prehraná vojna v tom zmysle, že Nemci vojnu začali, Slovenský štát bol dosť spojený s osudom Nemecka, aj s osudom tejto dobyvačnej vojny. Nemecká hitlerovská akcia sa nepodarila, všetko sa rútilo a týmto živlom sa nechcelo ísť spolu do skazy, dištancovali sa, aby si chránili svoju kožku. Povedal by som: to bol hlavný motív. Odskočiť od toho, robiť čokoľvek, len nemať s tým nič. A ďalej chrániť svoju kožku, čiže pre budúcnosť robiť si dobré oko a zabezpečiť sa pre nejaký budúci režim. Tak sme hľadeli na osud tejto vojny. Žiaľbohu, sme boli spojení s osudom vojny, s ňou sme stáli a padali.jl keď sme mali veľké výhrady proti veľkonemectvu a ideovo sme odmietali nacizmus, jednako politicky sme boli s Nemcami spojení. Nachádzali sme sa v dosť rozpornom položení. Priali si Slováci víťazstvo Nemcov? Natoľko sme boli spojení s osudom Nemcov, že sme si priali ich víťazstvo? To nemožno povedať. Víťazstvo Nemcov by bolo pre svet skaza, to sme vedeli. Víťazstvo Nemcov by bolo malo za následok tie poriadky, tie zásahy, to preskupenie Európy, to obsadenie krajín, to presťahovanie obyvateľstva, z kraja do kraja, o akých som sa dočítal v Hitlerovej knihe Meirt Kampf. Nemci mali v programe, ako početný národ, obsadiť Ukrajinu, celý ruský juh a potom aj strednú Európu, vrátane Slovenska. Hitler mal takú politiku, že kde je jeden Nemec, je to nemecké územie. Odsťahovať chcel celé slovenské obyvateľstvo, radikálne zmeniť mapu Európy. 1
Ako to bolo s povstaním? Ono sa nazývalo „národné povstanie“, tak sa to nazýva aj doteraz. Chápalo sa ako najvyšší prejav politickej dospelosti, že sa zapojil do povstania, aby vytvoril nové Slovensko. Aký prejav najvyššej „dospelosti“? Povstali proti vlastnému štátu. To, že slovenský národ by bol povstal proti vlastnému Slovenskému štátu, je nezmysel, neprijateľný nezmysel! Keď prišlo k povstaniu a keď chceli „povstalci“ získavať ľudí, nehovorili, že idú „proti Slovenskému štátu“, tým by ich neboli získali, boli by prehrávali. Toto heslo by nezískavalo. Ale šli proti nemeckej okupácii, proti nemeckým votrelcom: že my chceme svoje samostatné, slobodné Slovensko. V tých časoch sa aj dosť podvádzalo všelijakými klamnými heslami. Otvorene nepovedali, že idú proti Katolíckej cirkvi, lebo chceli získať aj katolíkov. Pustili sa aj také chýry, že prezidenta Tisu Nemci zajali. Mnoho konfúzií, mnoho poplachu bolo v tých časoch a nebolo to možné kontrolovať. Že to bolo národné povstanie, to veru nemožno povedať. Bolo to dielo viacerých frakcií. To sa im podarilo, lebo boli vojnou rozvrátené pomery, a na Slovensku vládol mierny režim.

Ako to teda bolo v povstaní? Boli skupiny, ktoré sa do povstania naozaj zapojili. Isté kraje - Horehronie, jednotlivé doliny, nuž tam, kde je väčšina luteránska, horný Liptov, Myjava. Isté kraje sa zapojili vedome a išli do toho s oduševnením. Ale tých prípadov veľa nebolo, v tých časoch bolo aj veľa machiel, že daktorý vojačik ani nevedel, ako sa do toho dostal. A to sa dialo vo veľkom. Totiž povstanie sa pripravovalo takto. Najprv to bola zrada slovenskej generality, slovenského vojenského vedenia. Nielen Čatloš, dôstojníctvo slovenskej armády pozostávalo väčšinou z luteránov. Pochádzalo zväčša aj z učiteľstva. Ich kreovali a dostávali vysoké hodnosti, major, plukovník - vyššie a vyššie, tým sa len takto plytvalo. Veď aj môj bratranec, Július Hanus, bývalý učiteľ, sa takto stal dôstojníkom ešte za prvej republiky. Dosiahol vysokú plukovnícku hodnosť, ale sa hneď zapojil do povstania proti Slovenskému štátu. Opakujem, že dôstojníctvo bolo zväčša luteránske a pochádzalo z učiteľstva, a to bolo zradné. Veliteľstvo pripravuje takéto „pohyby“, ale vojsko nemusí o tom vedieť. V tých časoch sa diali všelijaké „pohyby“, disponovala divízia z Trnavy do Bystrice alebo do Prešova, také „pohyby“ na povstalecké územie. Pamätáme sa na to. A to vojsko bolo ako legitímne disponované. A dialo sa aj predisponovanie materiálu, všelijakých skladov, financií, no na tomto má veľkú zásluhu, smutnú zásluhu, Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý povstanie financoval. Takto zradne. Tak sa tieto veci, títo činitelia všelijako spájali. Keď vypuklo povstanie, jednotky vojska sa nachádzali na povstaleckom území a tých potom nejakým spôsobom, neraz pod všelijakými falošnými heslami, dostali do povstania. Hádam vo väčšine prípadov nevedeli ako, ale už tam boli, v Banskej Bystrici. Potom ich hnali do hôr, na Prašivú, kde museli veľmi biedne prezimovať v r. 1944 - 1945. Vojaci utekali odtiaľ ako mravce, utekali do kraja, do dedín, pomedzi obyvateľstvo, len rýchlo zohnať nejaký civil a ponáhľať sa na západ, na juh, domov, domov, viac nemať s tým nič. Toto bol v tých časoch dosť typický jav. Aj Rudko Botán, z nášho príbuzenstva z Vištuka, sa dostavil raz z Prašivej k našim do Mikuláša. Otrhaný chudáčik, ubiedený, s prosbou: ratujte ma, dajte mi voľajaké šaty. Tak ho obliekli a sa ponáhľal domov. Teda dosť typický prípad.

Naozaj nemožno povedať, že to bolo národné povstanie. Bolo to povstanie nejakých frakcií, ani nie vedúcich činiteľov, len frakcií tých, čo boli absolútnou menšinou národa. Pre spomínané príčiny sa im to mohlo dariť. Aj keď začalo povstanie, ako sa zachoval voči tomu Slovenský štát? Dosť blahosklonne: sú to Slováci, naši ľudia. A proti tomu, aby tu bola občianska vojna, aby sa nasadili jednotky, aby Slováci proti sebe bojovali, tak to nie! Aj v tomto bol Slovenský štát dosť benevolentný, toleroval to: Čo bolo ďalej? Proti povstaniu vystúpili nemecké jednotky. Bol záujem nemeckej armády toto územie si udržať, ako tranzitné územie, aby bolo spojenie s východným frontom. Nemecké jednotky nastúpili od Zakopaného, od Javoriny, od Kežmarku, od Čadce jeden smer, zase druhý smer na Kysuce, a potom od západu pri Trnave, od juhu z maďarskej strany. Počet divízií neviem, ale proti povstaniu bojovali nemecké jednotky - aj sa zlikvidovalo. Povstanie sa likvidovalo, až sa scvrklo na malé jednotky, na tú zimu v Prašivej. Povstalci sa rozutekali a čakali. Čiže ako organizované jednotky už neexistovali, ale len čakali, potom prezimovali a keď front prešiel, zase nastal ich čas. Tak sa postupne zapájali.

Aké mám stanovisko k tzv. národnému povstaniu? Nuž, také ako vtedy - a až doteraz. To isté: negatívna udalosť v našich dejinách, osudná udalosť, osudný omyl, tragický omyl, škvrna našich národných dejín. Ale povedal by som ešte: aj poblúdenie, pomýlený inštinkt slovenský. A všetky frázy, všetky heslá, ako sa to oslavuje, to je žalostné nedorozumenie a nepravda. Nebolo to tak, šlo o iné a nám treba ľutovať. Neskôr sa historiografia musí takto vysloviť.
 
Keď som sa potom v krimináli rozprával s evanjelickými kňazmi, zostali až naľakaní: „Ale naozaj? To je tvoje stanovisko? Naozaj? Ale veď to bol predsa vrchol našich národných dejín.“ Ktorí boh vo väzení, takto hovorili, boli takej mienky. Ako sa zachoval Slovenský štát oficiálne oproti povstaniu a oproti Nemcom? Musím povedať - dosť biedne. A to preto, lebo on sa vlastne zrútil. Povstaním a všetkými týmito bojmi, tým chaosom, ktorý na Slovensku nastal, už akosi strácal vedenie vecí zo svojich rúk. Napríklad prestala existovať slovenská armáda. Ešte niektoré jednotky boli na východnom fronte, ale tie odzbrojili Nemci, už nedôverovali slovenskej armáde. Ešte tej istej jesene zrušila sa a zlikvidovala slovenská armáda. Aké mohlo byť postavenie slovenskej vlády, keď nemala armádu? Bolo ešte nespoľahlivé žandárstvo, a to nestačí, potom administratíva. Žiaľbohu, administratíva, všelijaké tie obce, okresy alebo župy zlyhali. Práve tam sa ukázalo, že je prehraná vojna, že všetko nemá už zmysel - a preto sa treba rýchlo preorientovať, rýchlo si zabezpečiť do budúcnosti dajaké miesta, a zachrániť sa. Všelijakí okresní náčelníčkovia, rôzni činitelia kooperovali s partizánmi, to všetko bolo nespoľahlivé, to sa všetko zrútilo. Zostala vláda bez ľudu, v dosť žalostnom položení.
Ešte toľko: že slovenská vláda vlastne nepovolala Nemcov na pomoc. Že by bola doznala, že sme takí bezmocní? Nemci z vlastnej iniciatívy tu nastúpili, lebo bolo ich záujmom udržať si Slovensko, aby tu bol možný tranzit. Čiže nemôžem povedať, že úbohá slovenská vláda zlyhala, ale že dostala sa do postavenia bezmocnosti.

Ešte aj toto si povedzme, aby sme posúdili postup Nemcov proti partizánom. To sa stále spomína: ukrutnosť, ukrutné retorzie, ukrutné potlačenie, mučenie. To je háklivá otázka, ktorú si treba dať, lebo je to oprávnená otázka. Fakty treba priznať. Teraz sa spomínajú len samé hrôzy: popravy po skupinách, všelijaké mučenia, vápenky, ukrutnosti na ženách a deťoch. Nemci aj na veľkých frontoch boh ukrutní, najmä v Rusku, tak boh nešetrní aj proti povstaniu, stali sa prípady popráv a ukrutností, to je na poľutovanie, to treba odsúdiť. Lenže partizáni neboli regulárne vojsko. Existujú nejaké medzinárodné štatúty, že to sa neuznáva za regulárnu bojovú časť a že armáda proti tomu postupuje tak, že koho chytí so zbraňou v ruke, ten prepadne trestu. Aj to si musíme pripomenúť. Stalo sa, že Nemci toto nehnali na ostrie noža, jednak nemali ani kedy, jednak mali aj iné starosti. Povedal by som, že povstalci mali dosť široké voľné pole. Mnohí išli do toho ako na výlet, hrať sa na zbojníkov, potom prišli domov a mali pokoj, boli v povstaní! Ľudia svojich partizánov podporovali a len tak aj cez nemecké pozície frngali hore- -dolu. Ako povedzme Mikuláš, Vrbica cez Váh, Ilanovo, Ploštín, Ján. Vtedy to bolo možné. Mikulášski fabrikanti vo fabrike skrývali, v nemocnici sa skrývali všelijakí partizáni, ale dosť verejne sa to dialo. Napríklad som skúsil, že keď železnica nepremávala, nemecké transporty, ktoré chodili, celkom ochotne brali civilné obyvateľstvo, medzi nimi partizánov prevážali, a tam neboli nijaké prehliadky, nijaké kontroly. No bolo by to možné teraz? Povedal by som, že aj v tomto režime boli pokusy o partizánstvo. Ako major Žingor tu a tam, ešte viac tých pokusov bolo v horách. Ako drasticky sa to zlikvidovalo a popravovalo, to povojnový režim ukázal. Ako treba postupovať proti partizánom, dal príklad. Veľa ďalších príkladov by sa dalo uviesť. Napríklad z Ružomberka. Keď už Nemci obsadili Ružomberok, akási Nemka schytila na ulici nejakú ženskú, v ktorej spoznala partizánku, a za vlasy ju pritiahla na komando. Tvrdila, že zlikvidovala voľajakého Nemca. Ale na komande ju prepustili. Povedali Nemke: „Je vojna.“ Až tak ďaleko nechceli niekedy veci hnať. Že Nemci vypálili mnohé dediny? Smutná pravda. Tieto dediny sa do povstania zapojili a so zbraňou v ruke sa postavili, tak doplatili na kruté zákony vojny.
Zdá sa vám, že už ste povedali všetko podstatné o povstaní?

K povstaniu ešte týchto pár dodatkov. Ustavične sa hovorí o ukrutnosti Nemcov cez povstanie. Čo bolo, bolo, boli ukrutnosti. Ničoho ťažkého, zlého, zverského sa nemienim zastávať. Ale treba pripomenúť aj druhú stranu - ukrutnosť partizánov. To je veľmi vážna kapitola. Priam by som povedal, že ukrutnosť preváži.
Ako partizánstvo vypuklo, ihneď začalo odvláčanie civilného obyvateľstva partizánmi do istých dolín, kde partizáni toto obyvateľstvo vyvraždili. Z Mikuláša do Ľupčianskej doliny, z Ružomberka na Podsuchú, z Vrútok a Martina do Slabinej a zo Žiliny na zámok Kunerád. Takže každé mesto malo svoje „údolie hrôzy“, kde partizáni vo výbuchu zúrivosti odvláčali obyvateľstvo a vybavovali si tam účty. Končila sa vojna, ale prvú ukrutnosť sme videli - za povstania. Všelijakých ľudí, i starcov, ľudí, ktorí v Mikuláši dávno bývali, alebo boli politickí protivníci, medzi nimi Nemci, ale starí, usadlí, ako sa to v každom meste mieša, jednoducho vytrhli z rodiny a odvliekli a popravili. Tu spomeniem aj ukrutné umučenie nášho kňaza Ruda Sedu, farára-Z Liptovského Svätého Jána. V tých časoch sme len počuli voľá- ke chýry, nevedelo sa, čo sa deje. Ale potom sa to potvrdilo. To je ten Rudo Seda, s ktorým som v seminári sedel pri jednom pulte, ináč to bol starší pán, voľakedy oficier rakúskej armády. Potom pôsobil v našej diecéze, bol dosť žoviálny, hádam aj ľahkomyseľný, ale vonkoncom človek nepolitický. Ale pretože on pochádzal kdesi z južnej Moravy a vraj čosi mal nemeckého, tak ho odvliekli. A nielen jednoducho popravili, ale hrozne umučili. Ako vieme, vyrezali mu prirodzenie, na chrbte mu odlúpili hákový kríž, čo mohli najhoršieho v tej zúrivosti, robili, slovom, ho mučili. Neskôr sme počuli, že sa plazil štvornožky, kričal od múk - aj to sme počuli, že tieto najukrutnejšie veci robili Cigáni. Na to, čo si fantázia ani nevie predstaviť, na tú ukrutnosť partizáni si najali Cigánov. K cigánskemu problému sa ešte vrátime, akú všelijakú rolu hrali tieto kreatúry.

Čiže keď vypuklo povstanie a počas povstania, bolo to hrozné - i od Nemcov proti partizánom, aj od partizánov oproti obyvateľstvu. Čo sme my vtedy prežívali! To bol hrozný rok. No najmä my, prívrženci Slovenského štátu, sme boli hrozne skľúčení, že sa to rúca; že to, čo sa budovalo, v čo sme verili a čomu sme sa tešili, sa pred nami rozpadáva. Žiaľbohu, bol to štát, ktorý vznikol v priaznivej konštelácii, ale patril do záujmovej sféry nemeckej, ktorá začala druhú svetovú vojnu. Priznal som už, že tie časy sme prežívali ako tragédiu, nám bolo hrozne, naše rozpoloženie bolo vtedy bezútešné.
 
 

The index.php: SIZE[b]: 27,787 MODIFIED: 2019.03.31 00:07:53.MD5: a650b108a1ba92dbbd18e8f44ecd3ee4 STATUS: OK  This window is : x